Počas obhliadky hradiska v katastrálnom území obce Bojná v roku 1998 sa pracovníkom SÚPK a inšpektorátu MKSR (I. Bielik, PhDr. Jurkovič, Mgr. Jankovič) podarilo objaviť depot dvadsiatich troch kusov sekerovitých hrivien stredných až väčších rozmerov skutých do tvaru štíhlej (atypickej) sekerky s čepeľou, krčkom a hlavicou s očkom (uškom). Čepele sú väčšinou tenké, listovité, lyžicovitého tvaru, s takmer ostrými hranami, s najväčšou hrúbkou a najmenšou šírkou v priestore napojenia na kŕčok, ukončené do poloblúkového tvaru. Kŕčok v porovnaní s čepeľou je väčšinou otočený o 90°, úzky, dlhý, v priereze kvadratický, s takmer ostrými hranami, s najväčšou šírkou v mieste napojenia na čepeľ. Hlavice sú väčšinou roztepané, v porovnaní s krčkom tenšie, s očkami (uškami) tesne nad miestom napojenia na kŕčok, ukončené do poloblúkovitého tvaru. Očká (ušká) sú prerazené z jednej strany, kvadratického tvaru, niekedy asymetricky posunuté k jednému okraju, na hlavici tvoria korýtkovité prežliabnutia, vo väčšine prípadov ich okraj vystupuje nad hlavicu. Najväčšie poškodenie je viditeľné na okrajoch a ukončeniach čepelí a v jednom prípade aj v mieste napojenia čepele na kŕčok. Povrch všetkých predmetov nesie stopy menších alebo väčších nerovností a je poškodený koróziou. Výskyt týchto nálezov je potvrdený predovšetkým v oblasti niekdajšieho jadra Veľkej Moravy, čiže v moravskej časti dnešnej Českej republiky a na západnom Slovensku. Poznáme ich však aj zo širšieho stredoeurópskeho priestoru (východ Slovenska, Malopoľsko), zo stredného toku riek Volga a Kama (územie dnešných republík Tatarstan a Udmurtsko) a taktiež z južného Nórska. Pôvodne archeológovia uvažovali o sekerovitých hrivnách ako o praktických nástrojoch či dokonca zbraniach, ale kvôli tvaru nevhodnému na použitie pri akejkoľvek remeselnej činnosti a nevalnej kvalite vyhotovenia boli tieto hypotézy čoskoro celkom opustené. Ako problematické sa ukázali aj názory, že išlo o obyčajné železné polotovary, ktoré slúžili k lepšiemu transportu železa z hutníckych do kováčskych dielní. Z veľkomoravského obdobia totižto zatiaľ nepoznáme doklady výskytu sekerovitých hrivien v nejakých kováčskych alebo hutníckych dielňach a na základe experimentálnej archeológie bolo jednoznačne preukázané, že ich tvar je pre ďalšie spracovanie úplne nevhodný a vedie k citeľným stratám železa. Súčasné bádanie sa tak prikláňa k názoru, že išlo o regionálnu variantu takzvaných predmincových platidiel, ktoré majú množstvo analógií po celom svete. Z archeologických nálezov tieto hrivny miznú v priebehu 10. storočia, teda v čase, keď sa rúca Veľká Morava a jej ekonomický systém. Vyhodnotenia niektorých lokalít však ukazuje, že mohli cirkulovať ešte určitý čas aj po jej páde. Podiel na definitívnom vymiznutí sekerovitých hrivien mohol mať aj nástup mincových razieb.

Medzi najnovšie prírastky vo fonde mineralógie patrí krásny, fialovo ružový minerál s názvom purpurit. Je to minerál patriaci do skupiny fosfátov. Jeho názov je odvodený z latinského slova ,,purpura“ čo v preklade znamená fialová podľa svojej charakteristickej farby. Primárne sa vyskytuje v spojení s minerálmi obsahujúce mangán v prostrediach bohatých na fosfáty. Okrem svojho geologického významu je purpurit vzácny aj pre svoju estetickú príťažlivosť a je často vyhľadávaným minerálom pre použitie v šperkárstve a na okrasné účely. Jeho žiarivo fialové odtiene z neho robia atraktívny drahokam pre brúsenie a leštenie. Okrem dekoratívnych aplikácií bol študovaný pre svoj potenciálny ekonomický význam kvôli obsahu mangánu. Mangán je životne dôležitý priemyselný kov používaný pri výrobe ocele, zliatin a batérií. Avšak komerčné využitie purpuritu pre extrakciu mangánu je obmedzené kvôli jeho relatívne nízkemu množstvu a prítomnosti iných zdrojov mangánu, ktoré sú ekonomicky výhodnejšie. Purpurit je pozoruhodný minerál s geologickým aj estetickým významom, stelesňujúcim zaujímavú súhru medzi geologickými procesmi a prírodnou krásou. Rozšírenie minerálu v prírode nie je až tak rozsiahle. Významné výskyty purpuritu boli hlásené z rôznych miest po celom svete napríklad z Brazílie, Namíbie, USA, Austrálie a Portugalska. Najčastejšie využitie má v šperkárstve, zberateľstve, na pigmenty a farbivá, výskum a vzdelávanie a na ozdobné a dekoratívne použitie. 

Ľudové milície sú fenoménom, ktorý býva právom nerozlučne spájaný s obdobím po roku 1948 v Československu. Počas „Víťazného februára“ 1948 predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o premene Závodných stráží na Robotnícke, resp. Ľudové milície. Milicionári boli vo veľkej väčšine členmi strany a začali byť chápaní ako „súkromné vojsko“ KSČ. Pôsobili aj ako akýsi pomocný orgán Zboru národnej bezpečnosti. Okrem ochrany objektov sa do ich pôsobnosti dostalo aj udržiavanie poriadku v spolupráci so ZNB, pomoc pri výnimočných udalostiach, ochrana štátnej hranice apod. Od apríla 1952 sa milície definitívne dostali pod správu komunistickej strany a výzbroj bola zjednotená s armádou. Spolu s armádou a Bezpečnosťou milicionári aj pôsobili na cvičeniach. Žiaľ, boli aktívni aj pri združstevňovaní, pri „miernení emócií“ obyvateľstva po menovej reforme roku 1953 alebo v rokoch 1969 a 1989, zasahovali proti zhromaždeniam a asistovali napríklad aj pri likvidácii reholí. Na druhú stranu, pomáhali aj pri živelných pohromách. Milicionári počiatku v službe nosili pásku s písmenami „LM“ na rukáve, okrem toho nosili bežný, civilný odev. Vzhľad ale bolo treba zjednotiť, a od roku 1949 sa zavádzali uniformy. Tie boli materiálovo a farbou odvodené od pracovných odevov a strihovo vychádzajúce z uniforiem Červenej armády z čias 2. svetovej vojny. Tieto boli zavádzané v rozmedzí rokov 1949 – 1952. Charakteristická šedomodrá farba podobná montérkam zdôrazňovala milicionárov ako „ozbrojenú zložku robotníckej triedy“. Nosili sa aj štandardné montérky, prípadne uniformy zamestnancov min. dopravy, pôšt atp, doplnené o červenú rukávovú pásku s písmenami LM. Od roku 1956 sa zavádzali súkenné šedomodré uniformy. Ich zavedenie bolo podmienené skutočnosťou, že „montérková“ uniforma trpela nedostatočnou výdržou. Vlnené súkno bol materiál síce menej príjemný na nosenie, ale odolnejší. Okrem toho pri poľnej službe mohli milicionári používať aj maskovacie uniformy vz. 60 (od roku 1966). Od roku 1970 boli zavedené uniformy nového strihu, ktoré sa od pôvodných veľmi líšili. Išlo o štandardné armádne uniformy vz. 63, no v tmavomodrej farbe. Okrem toho sa začal nosiť plášť vz. 70 v zhodnej farbe a brigadýrka namiesto baretu. Pre výcvik a poľnú službu sa nosili maskovacie uniformy vz. 60, vrátane patričných doplnkov. Tiež sa zrušili rukávové pásky, u ktorých sa predpokladal demaskujúci účinok (a tým riziko strát v boji). Boli nahradené menšou rukávovou nášivkou v tvare pavézy červenej farby s písmenami LM. Pre poľnú službu bolo pozadie vo farbe khaki. Súčasti milicionárskej uniformy – blúza a nohavice – boli do múzejných zbierok prevzaté v roku 2016 pod číslom H-8412 a pochádzajú pravdepodobne z okolia Zlatých Moraviec. Blúza i nohavice z vlneného súkna sú rovnakej farby. Blúza má jednoradové zapínanie s kovovými gombíkmi a päťcípou hviezdou. Vpredu má dve vrecká s príklopkami, ktoré sa zapínajú na jeden kovový gombík. Rukávy sú ukončené manžetami. Na ramenách je dvojica náplecníkov, ktoré sú pripevnené pomocou malých gombíkov. Podľa razítka na vnútornej strane bola vyrobená v roku 1957. Nohavice, tiež vyrobené zo súkna sivomodrej farby, sa zapínajú na 4 gombíky. Po bokoch sú vrecká s kolmo strihaným vstupom, a okrem toho sa vpravo vpredu nachádza ešte jedno menšie, zapínateľné vrecko. Druhé zapínateľné vrecko je aj zo zadnej strany vpravo. Nohavice majú úzke putká na opasok.