Najstaršia prvá dochovaná písomná zmienka z Topoľčian je z roku 1235. Osadu pri rieke Nitra pod názvom Tupulchan vtedy panovník Belo IV. daroval správcovi kráľovských stajní Dionýzovi. V roku 1347 za kráľom Ľudovítom I. prišla delegácia z Topoľčian a žiadala ho o rozšírenie súdnych právomocí. Kráľ nariadil, aby topoľčianski mešťania boli súdení vlastným richtárom a mestskou radou. Dôkazom toho je aj žezlo ako odznak súdnej právomoci, ktoré bolo pri tejto príležitosti zhotovené. Má železný valcovitý krk zdobený plastickými okružiami. Do neho je vsadená drevená rukoväť potiahnutá kožou. Dĺžka celej rukoväte je 55 cm, hlavica je guľovitá s priemerom asi 7,5 cm. Vrch hlavice je zdobený pozláteným intarzovaným krížom. Na hlavici je čitateľný text : *S*C*E*P*T*R*U*M* REGIO PRIVILEGIATE CIVITATIS NAGY TAPOLCSAN. DIE 24. AUGUSTI 1437. ( v preklade: žezlo kráľovského privilegovaného mesta Veľké Topoľčany, 24. augusta 1437). Z toho je zrejmé, že žezlo je iba novšou kópiou starého žezla. Názov Nagy Tapolcsan je totiž neskoršieho dáta, používal sa asi od 18. stor. Taktiež renesančná majuskula použitá na hlavici je typickým písmom neskoršieho obdobia. Žezlo je tak s najväčšou pravdepodobnosťou iba kópiou strateného originálu. Aj napriek tomu je cennou a významnou historickou pamiatkou k dejinám mesta Topoľčany.

Medzi klenoty paleontologickej zbierky Tribečského múzea v Topoľčanoch jednoznačne patria fosílne zvyšky neogénnych chobotnancov – mastodontov. Väčšiu časť nálezov tvoria len úlomky izolovaných zubov a dlhých kostí končatín, aké sa pomerne bežne nachádzajú aj v zbierkových fondoch iných slovenských múzeí a vedeckých inštitúcií. Výnimku tvoria dva jedinečné nálezy, ktoré sú dominantami prírodovednej expozície múzea. Rozmermi a majestátnosťou predstavujú veľmi atraktívne exponáty, o ktoré návštevníci múzea prejavujú značný záujem. Ide o výnimočne dobre zachovalú sánku so zubami a takmer kompletnú lebku s impozantnými klami. Na Slovensku sú skutočnými unikátmi a aj v celoeurópskom meradle patria medzi vedecky najcennejšie fosílie mastodontov.

Fosílne zvyšky mastodontov pochádzajú z lokalít, kde sa vek sedimentov v ktorých sa našli odhaduje na približne na 5-6 miliónov rokov. Približne 3 km vzdušnou čiarou na severozápad od mesta Topoľčany sa nachádza lokalita Kuzmice, kde bola v roku 1960 nájdená lebka mastodonta (podľa súčasnej revízie patriaca taxónu Mammut aff.borsoni). Samotné nálezisko je situované v dnes už takmer zaniknutej pieskovni, vzdialenej 450-500 m juhovýchodným smerom od cestnej komunikácie, ktorá vedie z Kuzmíc do Jacoviec. Fosílny materiál ležal v hĺbke 6 m pod povrchom na báze sivožltých až hrdzavých pieskov. Okrem lebky pochádza z lokality aj niekoľko fragmentov zubov druhu Anancus arvernensis.

Sánka druhu Anancus arvernensis bola nájdená pri obci Biskupová. Miestom nálezu je bývalá pieskovňa roľníckeho družstva, ktorá sa nachádza v časti Staré Vinohrady severovýchodným smerom od obce. Fosília bola objavená v hĺbke 3,2 m v riečnom piesku s prímesou jemného štrku, vekovo bola zaraďovaná do spodného pliocénu pred približne 45 miliónmi rokov.

Na základe rekonštrukcií je jasné, že vzhľadom sa mastodonty podobali dnes žijúcim slonom. V porovnaní s nimi mali kratšie a relatívne hrubšie končatiny, dlhšie telo a menšiu hlavu. Väčšina mastodontov dosahovala menšie alebo porovnateľné rozmery ako recentné slony. 

Perkusná súbojová pištoľ, pochádzajúca približne z polovice 19. storočia. Duelové pištole boli dodávané v pároch v drevených kazetách. Okrem zbraní sa v nich nachádzalo aj príslušenstvo potrebné k streľbe alebo údržbe zbraní. To zahŕňalo napr. prachovnicu na strelný prach, olovené strely aj s kliešťami na ich odlievanie, nabíjacie kladivká aj klasické nabijáky, ale napríklad v prípade perkusných zbraní aj kľúč na pistóny. Párové pištole v kazetách museli byť úplne identické, aby mali obaja účastníci súboja vyrovnané šance. Išlo často o reprezentatívne a kvalitné zbrane, ktorých výrobe bola venovaná veľká starostlivosť s cieľom čo najviac zvýšiť spoľahlivosť a presnosť zbraní. Predmetná pištoľ má hlaveň s hladkým vývrtom, čo je v rozpore s vtedy zaužívaným európskym trendom uprednostňujúcim pištole s drážkovaným vývrtom. Tie sa síce ťažšie nabíjali, ale zasa disponovali lepšou presnosťou. Snáď šlo v tomto prípade o snahu minimalizovať šancu na smrteľný zásah. Duely ako ozbrojené strety dvoch protivníkov podľa určitých pravidiel sa odohrávali naprieč storočiami. Najčastejšie bola dôvodom výzvy na súboj obrana cti, ale súboje sa realizovali aj ako prostriedok riešenia sporov, majetkových záležitostí, alebo kvôli ženám. Spočiatku šlo o záležitosť šľachty, od cca 16. – 17. storočia sa ich zúčastňovali aj dôstojníci, mešťania alebo úradníci. Najpopulárnejšie boli súboje v Taliansku, Francúzsku a Španielsku – ale realizovali sa takmer všade. Spočiatku boli súboje realizované ako šermiarske, či už s mečmi, šabľami, kordami alebo rapírmi. V 2. polovici 18. storočia sa ako zbrane začali používať aj pištole. Pištoľové súboje boli veľmi populárne hlavne v 1. tretine 19. storočia. Škála spôsobov súboja a aj používaných zbraní bola ale väčšia, výber bol na duelantoch samotných. Súboje boli postupne zakazované a obmedzované, no neúspešne. Veľké rozšírenie súbojov priniesli napoleonske vojny. V tom čase sa duely rozšírili aj tam kde predtým populárne neboli (Rusko, USA). Vtedy sa objavili aj definované pravidlá, ktoré bolo treba záväzne dodržiavať. Nie vždy sa súboje realizovali na život a na smrť, často sa bojovalo „na prvú krv“, inými slovami, prvý ranený účastník súboj prehral. Do úvahy sa pritom bralo aj úplne malé zranenie, ak si ho niekto všimol. V Uhorsku boli súboje populárne predovšetkým od 70. rokov 19. storočia, a to medzi dôstojníkmi ako reakcia na urážku dôstojníckej cti, ale dôvodom na súboj bola napríklad aj urážka armády ako takej či dôstojníckeho stavu, drzý pohľad, vrazenie do dôstojníka na ulici či neúctivý telesný kontakt (napr. facka). Súboje do určitej miery zvyšovali spoločenskú prestíž duelantov a nebezpečenstvo malo svoju atraktivitu, a tak existovali aj ľudia ktorí súboje napriek riziku priamo vyhľadávali.  

Medzi najnovšie prírastky zoologickej zbierky múzea patrí dermoplastický preparát mačky divej (Felis silvestris), o ktorý bola zbierka cicavcov rozšírená v uplynulom roku. Mačka divá je veľmi plachá a opatrná šelma, ktorá v prírode ľahko uniká pozornosti. V porovnaní s jej príbuznou mačkou domácou je zavalitejšia, má väčšiu hlavu s dlhými fúzmi a menšími ušami. Srsť má dlhšiu a hustejšiu a huňatý chvost býva zakončený čiernymi pruhmi. Farba srsti býva sivohnedá až sivožltá s výrazným tmavým pásom na chrbte. Jej biotopom sú listnaté a zmiešané lesy pahorkatín a podhorských oblastí, pričom využíva stromové dutiny, skalné štrbiny a nory po iných živočíchoch. Aktívna je za šera a v noci, cez deň odpočíva v brlohu alebo pod vývratmi stromov. Mimo obdobia rozmnožovania a výchovy mláďat žije samotársky.

Hlavnú zložku potravy mačky divej tvoria hlodavce, najmä myši a hraboše a drobné vtáctvo, menej plazy, obojživelníky a hmyz. Občas uloví väčšiu korisť, ako sú zajace a srnčatá. Mačka pri love využíva hlavne zrak a sluch, ktoré sú veľmi dobre vyvinuté. Na korisť útočí rýchlym skokom a usmrcuje ju zahryznutím do krku. Pári sa koncom zimy, v apríli sa rodí tri až päť slepých mláďat. Oči sa im otvárajú po desiatich dňoch. Materské mlieko cicajú asi štyri mesiace, približne od 6.týždňa prechádzajú aj na mäsitú potravu a postupne sa učia loviť. Koncom prvého roka života dospievajú. Mačka divá patrí medzi zákonom chránené živočíchy a zaradená je aj do viacerých medzinárodných dohovorov. Medzi hlavné faktory jej ohrozenia je intenzívne využívanie krajiny, odlesňovanie, chemizácia poľnohospodárstva a znečisťovanie životného prostredia. Veľa jedincov hynie na cestách po zrážke s autami.