Najstaršia prvá dochovaná písomná zmienka z Topoľčian je z roku 1235. Osadu pri rieke Nitra pod názvom Tupulchan vtedy panovník Belo IV. daroval správcovi kráľovských stajní Dionýzovi. V roku 1347 za kráľom Ľudovítom I. prišla delegácia z Topoľčian a žiadala ho o rozšírenie súdnych právomocí. Kráľ nariadil, aby topoľčianski mešťania boli súdení vlastným richtárom a mestskou radou. Dôkazom toho je aj žezlo ako odznak súdnej právomoci, ktoré bolo pri tejto príležitosti zhotovené. Má železný valcovitý krk zdobený plastickými okružiami. Do neho je vsadená drevená rukoväť potiahnutá kožou. Dĺžka celej rukoväte je 55 cm, hlavica je guľovitá s priemerom asi 7,5 cm. Vrch hlavice je zdobený pozláteným intarzovaným krížom. Na hlavici je čitateľný text : *S*C*E*P*T*R*U*M* REGIO PRIVILEGIATE CIVITATIS NAGY TAPOLCSAN. DIE 24. AUGUSTI 1437. ( v preklade: žezlo kráľovského privilegovaného mesta Veľké Topoľčany, 24. augusta 1437). Z toho je zrejmé, že žezlo je iba novšou kópiou starého žezla. Názov Nagy Tapolcsan je totiž neskoršieho dáta, používal sa asi od 18. stor. Taktiež renesančná majuskula použitá na hlavici je typickým písmom neskoršieho obdobia. Žezlo je tak s najväčšou pravdepodobnosťou iba kópiou strateného originálu. Aj napriek tomu je cennou a významnou historickou pamiatkou k dejinám mesta Topoľčany.

Medzi klenoty paleontologickej zbierky Tribečského múzea v Topoľčanoch jednoznačne patria fosílne zvyšky neogénnych chobotnancov – mastodontov. Väčšiu časť nálezov tvoria len úlomky izolovaných zubov a dlhých kostí končatín, aké sa pomerne bežne nachádzajú aj v zbierkových fondoch iných slovenských múzeí a vedeckých inštitúcií. Výnimku tvoria dva jedinečné nálezy, ktoré sú dominantami prírodovednej expozície múzea. Rozmermi a majestátnosťou predstavujú veľmi atraktívne exponáty, o ktoré návštevníci múzea prejavujú značný záujem. Ide o výnimočne dobre zachovalú sánku so zubami a takmer kompletnú lebku s impozantnými klami. Na Slovensku sú skutočnými unikátmi a aj v celoeurópskom meradle patria medzi vedecky najcennejšie fosílie mastodontov.

Fosílne zvyšky mastodontov pochádzajú z lokalít, kde sa vek sedimentov v ktorých sa našli odhaduje na približne na 5-6 miliónov rokov. Približne 3 km vzdušnou čiarou na severozápad od mesta Topoľčany sa nachádza lokalita Kuzmice, kde bola v roku 1960 nájdená lebka mastodonta (podľa súčasnej revízie patriaca taxónu Mammut aff.borsoni). Samotné nálezisko je situované v dnes už takmer zaniknutej pieskovni, vzdialenej 450-500 m juhovýchodným smerom od cestnej komunikácie, ktorá vedie z Kuzmíc do Jacoviec. Fosílny materiál ležal v hĺbke 6 m pod povrchom na báze sivožltých až hrdzavých pieskov. Okrem lebky pochádza z lokality aj niekoľko fragmentov zubov druhu Anancus arvernensis.

Sánka druhu Anancus arvernensis bola nájdená pri obci Biskupová. Miestom nálezu je bývalá pieskovňa roľníckeho družstva, ktorá sa nachádza v časti Staré Vinohrady severovýchodným smerom od obce. Fosília bola objavená v hĺbke 3,2 m v riečnom piesku s prímesou jemného štrku, vekovo bola zaraďovaná do spodného pliocénu pred približne 45 miliónmi rokov.

Na základe rekonštrukcií je jasné, že vzhľadom sa mastodonty podobali dnes žijúcim slonom. V porovnaní s nimi mali kratšie a relatívne hrubšie končatiny, dlhšie telo a menšiu hlavu. Väčšina mastodontov dosahovala menšie alebo porovnateľné rozmery ako recentné slony. 

Perkusná súbojová pištoľ, pochádzajúca približne z polovice 19. storočia. Duelové pištole boli dodávané v pároch v drevených kazetách. Okrem zbraní sa v nich nachádzalo aj príslušenstvo potrebné k streľbe alebo údržbe zbraní. To zahŕňalo napr. prachovnicu na strelný prach, olovené strely aj s kliešťami na ich odlievanie, nabíjacie kladivká aj klasické nabijáky, ale napríklad v prípade perkusných zbraní aj kľúč na pistóny. Párové pištole v kazetách museli byť úplne identické, aby mali obaja účastníci súboja vyrovnané šance. Išlo často o reprezentatívne a kvalitné zbrane, ktorých výrobe bola venovaná veľká starostlivosť s cieľom čo najviac zvýšiť spoľahlivosť a presnosť zbraní. Predmetná pištoľ má hlaveň s hladkým vývrtom, čo je v rozpore s vtedy zaužívaným európskym trendom uprednostňujúcim pištole s drážkovaným vývrtom. Tie sa síce ťažšie nabíjali, ale zasa disponovali lepšou presnosťou. Snáď šlo v tomto prípade o snahu minimalizovať šancu na smrteľný zásah. Duely ako ozbrojené strety dvoch protivníkov podľa určitých pravidiel sa odohrávali naprieč storočiami. Najčastejšie bola dôvodom výzvy na súboj obrana cti, ale súboje sa realizovali aj ako prostriedok riešenia sporov, majetkových záležitostí, alebo kvôli ženám. Spočiatku šlo o záležitosť šľachty, od cca 16. – 17. storočia sa ich zúčastňovali aj dôstojníci, mešťania alebo úradníci. Najpopulárnejšie boli súboje v Taliansku, Francúzsku a Španielsku – ale realizovali sa takmer všade. Spočiatku boli súboje realizované ako šermiarske, či už s mečmi, šabľami, kordami alebo rapírmi. V 2. polovici 18. storočia sa ako zbrane začali používať aj pištole. Pištoľové súboje boli veľmi populárne hlavne v 1. tretine 19. storočia. Škála spôsobov súboja a aj používaných zbraní bola ale väčšia, výber bol na duelantoch samotných. Súboje boli postupne zakazované a obmedzované, no neúspešne. Veľké rozšírenie súbojov priniesli napoleonske vojny. V tom čase sa duely rozšírili aj tam kde predtým populárne neboli (Rusko, USA). Vtedy sa objavili aj definované pravidlá, ktoré bolo treba záväzne dodržiavať. Nie vždy sa súboje realizovali na život a na smrť, často sa bojovalo „na prvú krv“, inými slovami, prvý ranený účastník súboj prehral. Do úvahy sa pritom bralo aj úplne malé zranenie, ak si ho niekto všimol. V Uhorsku boli súboje populárne predovšetkým od 70. rokov 19. storočia, a to medzi dôstojníkmi ako reakcia na urážku dôstojníckej cti, ale dôvodom na súboj bola napríklad aj urážka armády ako takej či dôstojníckeho stavu, drzý pohľad, vrazenie do dôstojníka na ulici či neúctivý telesný kontakt (napr. facka). Súboje do určitej miery zvyšovali spoločenskú prestíž duelantov a nebezpečenstvo malo svoju atraktivitu, a tak existovali aj ľudia ktorí súboje napriek riziku priamo vyhľadávali.  

Medzi najnovšie prírastky zoologickej zbierky múzea patrí dermoplastický preparát mačky divej (Felis silvestris), o ktorý bola zbierka cicavcov rozšírená v uplynulom roku. Mačka divá je veľmi plachá a opatrná šelma, ktorá v prírode ľahko uniká pozornosti. V porovnaní s jej príbuznou mačkou domácou je zavalitejšia, má väčšiu hlavu s dlhými fúzmi a menšími ušami. Srsť má dlhšiu a hustejšiu a huňatý chvost býva zakončený čiernymi pruhmi. Farba srsti býva sivohnedá až sivožltá s výrazným tmavým pásom na chrbte. Jej biotopom sú listnaté a zmiešané lesy pahorkatín a podhorských oblastí, pričom využíva stromové dutiny, skalné štrbiny a nory po iných živočíchoch. Aktívna je za šera a v noci, cez deň odpočíva v brlohu alebo pod vývratmi stromov. Mimo obdobia rozmnožovania a výchovy mláďat žije samotársky.

Hlavnú zložku potravy mačky divej tvoria hlodavce, najmä myši a hraboše a drobné vtáctvo, menej plazy, obojživelníky a hmyz. Občas uloví väčšiu korisť, ako sú zajace a srnčatá. Mačka pri love využíva hlavne zrak a sluch, ktoré sú veľmi dobre vyvinuté. Na korisť útočí rýchlym skokom a usmrcuje ju zahryznutím do krku. Pári sa koncom zimy, v apríli sa rodí tri až päť slepých mláďat. Oči sa im otvárajú po desiatich dňoch. Materské mlieko cicajú asi štyri mesiace, približne od 6.týždňa prechádzajú aj na mäsitú potravu a postupne sa učia loviť. Koncom prvého roka života dospievajú. Mačka divá patrí medzi zákonom chránené živočíchy a zaradená je aj do viacerých medzinárodných dohovorov. Medzi hlavné faktory jej ohrozenia je intenzívne využívanie krajiny, odlesňovanie, chemizácia poľnohospodárstva a znečisťovanie životného prostredia. Veľa jedincov hynie na cestách po zrážke s autami. 

Tradičný ľudový odev na Slovensku je niečo výnimočné, niečo, čím sa líšila nielen jedna oblasť od druhej, ale často i jednotlivé dedinky navzájom. Vráťme sa späť v čase, presne 121 rokov dozadu, aby sme si priblížili ako sa ľudia obliekali v našom regióne. Pred viac ako 120 rokmi si prvý raz obliekol, nevedno pri akej príležitosti, súkenný kabátik roľník Anton Barta (13. 5. 1879 – 12. 3 1964). Pán Barta bol v Prašiciach známy tým, že bol predsedom prašických urbárnikov a v rokoch 1915 – 1919 bol dokonca richtárom obce. Bol vdovec a so svojimi siedmimi deťmi, polosirotami, býval v Prašiciach v centre obce, dnes je tu dom č. 141. Neskôr si jeden z jeho synov Štefan prerobil prednú časť rodičovského domu na hostinec. Pán Anton Barta spokojne dožil v tomto dome pri svojom synovi Štefanovi a vnúčatách. Kabátik bol dlho odložený na povale, no neskôr po smrti otca ho odovzdal syn Štefan v roku 1981 vtedajším pracovníkom Tribečského múzea v Topoľčanoch. Mužská kabanica s datovaním 1903 a iniciálami B.A. je ušitá z jemnejšieho bieleho domáceho súkna. Kabanica je strihovo zložitá súkenná odevná súčiastka s dĺžkou do pása. Základom tejto kabanice je kimonový strih bez ramenných švíkov, predný a zadný diel tvoria jeden celok. Charakteristické je krídlovité rozšírenie v bokoch, na ktorých má aj otvory, kde sa schovávali ruky v chladnom počasí. Stojatý golier, okolie goliera, vyhrnuté zápästky, predný a zadný diel kabanice zdobí pestrofarebná vlnená výšivka komponovaná do bohatých celkov s rastlinným motívom štylizovaných kvetov a tulipánov, vyšitá plným plochým stehom vlnenou priadzou. Krokvičkou sú zdobené vrecká na ruky a okraj predného pravého dielu. Dominantná farba výšivky je červená, dopĺňa ju fialová, oranžová a zelená. Kabanica je lemovaná a zdobená úzkou červenou a zelenou stužkou. Patrila k sviatočnému oblečeniu. Kabanice nosili muži aj ženy a nosili sa v lete i v zime – v lete len prehodené cez plecia a v zime oblečené do rukávov. Na všedné dni boli určené kabanice zo sivého súkna a nezdobené. Hoci bola kabanica pomerne drahou odevnou súčasťou, vlastnil ju takmer každý muž. Jednoduchú kabanicu z domáceho súkna vedeli ušiť podaktorí muži v dedine, no obvykle ju šili halenári - špecializovaní krajčíri, na objednávku alebo tovar distribuovali na trhoch a jarmokoch. Takto podobne vyšívané kabanice sa nosili aj v iných obciach regiónu stredného Ponitria. Existujú doklady, ktoré potvrdzujú, že minimálne v obci Solčany, Čeladince, Nemčice, Továrniky a v obciach na okolí Prašíc sa podobné kabanice nosili. Tento kabátik s nádhernou výšivkou je jedným z mála zachovaných v našom regióne, a nakoľko sa na ňom podpísal zub času prešiel v roku 2023 rukami reštaurátorky Mgr. art. Moniky Popovičovej, ktorá na ňom pracovala niekoľko mesiacov vo svojom ateliéry v Skalici. Kabátik v zreštaurovanej podobe môžete vidieť aj na aktuálnej výstave s názvom Keby predmet vedel rozprávať v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch, ktorá prebieha až do 21.6. 2024. Naše kroje si určite zaslúžia pozornosť a ich prezentácia by sa mala stať impulzom pre tých, ktorí obľubujú nádheru, bohatosť a rozmanitosť ľudového odevu, ktorý je jedným z najkrajších klenotov našej národnej kultúry.  

Agát biely z čeľade bôbovité je až 25 m vysoký opadavý strom s rozložitou korunou. Má úzko elipsovité až vajcovité listy, ktoré sú nepárno-perovito zložené a krátko stopkaté, usporiadané v 4 až 10 jarmách. Prílistky sú premenené na tŕne. Biele a voňavé kvety kvitnúce v máji až júni sa vyvíjajú v previsnutých strapcoch. Plodom je holý, ploský a čierny struk. Okrem semien sa šíri aj koreňovými výhonkami.
Pôvodnou domovinou dreviny je Severná Amerika, odtiaľ v 17. storočí bola dovezená do Francúzska. Dostala sa tu vďaka záhradníkom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII., ktorí ju vysádzali ako okrasnú drevinu. Neskoršie sa rozšírila na celý Európsky kontinent.
Dôvodov introdukcie, kvôli ktorým sa jeho pestovanie rozšírilo až do celého sveta je niekoľko. V minulosti sa masovo vysádzal najmä pre schopnosť viazať pôdny dusík a jeho výmladkové schopnosti koreňovej sústavy ho dostali do pozície dreviny vhodnej na stabilizáciu eróziou postihnutých oblastí, používal sa aj pri zalesňovaní po rekultiváciách banských skládok. Agát poskytuje tvrdé a ťažké drevo, ktoré sa ešte aj dnes využíva na výrobu kolov do plotov a reziva. Ako zdroj drevnej hmoty je cenené ako palivo s vysokou výhrevnosťou. Je zdrojom nektáru a výbornou medonosnou drevinou.
Neskôr sa zistilo, že je to drevina, ktorá sa správa agresívne a potláča ostatné porasty. Nie iba pre túto vlastnosť sa agát dostal na zoznam inváznych druhov na Slovensku. Jedným z dôvodov je, že drevina má väčšinu znakov charakteristických pre burinové druhy, ktoré majú nielen schopnosť úspešne osídľovať územia s celou škálou rôznych podmienok prostredia, ale sa tiež vyznačuje vysokou plodivosťou a semenami, čím sa ľahko rozširuje. V lesoch sa agát preto zaraďuje k problematickým druhom. Rastie v širokom rozpätí pôdnych a ekologických podmienok a vďaka schopnosti viazať v pôde dusík dokáže osídľovať na živiny veľmi chudobné substráty. Uprednostňuje otvorené slnečné stanovištia. Keďže je nepôvodný, nemá prirodzených hmyzích škodcov. Invázne rozširovanie agáta je potrebné kontrolovať, pretože má tendenciu modifikovať svoje rastové vlastnosti, je veľmi agresívny a dokáže sa prispôsobiť rôznym podmienkach prostredia. Invázia a dominancia agáta bieleho v oblastiach mimo jeho prirodzeného areálu rozšírenia môže vyústiť do straty pôvodnej biodiverzity a degradácii obnovených ako aj prírodných oblastí.
Agát biely patrí aj medzi liečivé rastliny. Zbierajú sa celé súkvetia počas kvitnutia a sušíme ich rýchlo, aby sa nezaparili. Ostatné časti rastliny s výnimkou kvetu sú značne toxické. Príčinou jedovatosti sú látky bielkovinnej povahy, a to lektíny. V kôre, ktorá sa občas zbiera, sa nachádzajú toxalbumíny, napríklad robín a fazín. Kvety obsahujú hlavne flavonoidné glykozidy robinín a akaciín, biokvercetín, malé množstvo silice s vonnými látkami nerol, farnezol a linalol. Droga má výrazne močopudné účinky a používa sa aj na aromatizáciu čajovín. V ľudovom liečiteľstve sa kvetná droga užíva vo forme záparu pri kŕčoch rôzneho pôvodu. Z kôry sa vyrába homeopatický liek proti prekysleniu žalúdka, pri žalúdočných a dvanástnikových vredoch a pri migréne žalúdočného pôvodu. Z kvetov sa izoluje silica príjemnej vône. 

Celosvetová kríza začiatkom 30.rokov zasiahla celý svet a neobišla ani novú Československú republiku. Živnostníci strácali prácu, pribúdalo nezamestnaných. V Topoľčanoch bolo začiatkom roku 1933 asi 380 nezamestnaných. Jednotlivé mestá a obce sa snažili rôznou formou riešiť túto situáciu chudobných. Zamestnávateľom sa rozposielali zbieracie hárky, kam každý mohol pod svojím menom prispieť určitou čiastkou peňazí. Tieto peniaze následne zamestnávateľ zaniesol na obecný úrad, kde sa tieto zoznamy vyvesovali, aby každý mohol vidieť mená ľudí, ktorí poskytli finančný príspevok. Mesto v spolupráci s červeným krížom rozdávalo denne asi 400 obedov pre najchudobnejšie deti. Obedy varili členky spolku Živena. V decembri 1932 bolo menším školákom v Tovarníkoch rozdelené 94 párov obuvi, 37 balíkov látky na dievčenské šaty a 51 balíkov na chlapčenské šaty. K tomu ešte 21 balíkov pečiva v celkovej sume 3350 korún. Na jar a jeseň 1932 mesto rozdelilo celkovo 6 vagónov zemiakov a 7 vagónov palivového dreva. Štát prispieval menšou čiastkou na prídelové lístky na jedlo (označované aj ako žobračenky). Poukážky nedostávali tí, ktorí od roku 1929 neboli najmenej 3 mesiace nepretržite zamestnaní (sezónni robotníci až 6 mesiacov), tí, ktorí dostávali akúkoľvek inú, aj veľmi malú podporu, boli vlastníkmi domčeka, neprijali prácu, ktorú im ponúkla sprostredkovateľňa práce alebo nejaký úrad. Za rok 1932 boli v Topoľčanoch vydané lístky v celkovej sume 30 000 korún. Pri rozdeľovaní týchto lístkov dochádzalo častokrát k sporom, udaniam od osôb, ktorým sa takýto poukaz nedostal. 10. februára 1932 pri rozdeľovaní lístkov na obecnom úrade v Solčanoch došlo k podobným výtržnostiam. Skupina ľudí vyliezla na lavicu pred notára Krčmára, ktorý s pomocou starostu Štefana Kľačanského delili lístky medzi najchudobnejších. Antonín Abrahám začal vykrikovať: „Rozdelujete lístky len medzi sebe, mne jestli nedáte, utrhám vám hlavy“. Peter Ondruš: „Já jestli nedostanu podporu v nezamestnanosti, tak Ti jednu pustím, že Ťa ani oráca mašina od tud nevytáhne:“ Olach, Faber a Sokolovský vykrikovali: „Nám jestli nedáte, tak žádný z vás živý odtud domov nepôjde.“ Katarína Čerňáková: „Za takovéto rozdelování podpory je vás všeckých treba povesiť za vajce, dávate takým, ktorí to nepotrebujú a chudobný človek nedostane nic.“ Antonín Abrahám vzápätí pristúpil k stolu, uchmatol 6 lístkov, ktoré roztrhal a hodil späť notárovi so slovami, ak nedostane on, nech nedostane nikto. Vystavený prídelový lístok podpísal starosta obce Tovarníky p.Latkóczy 18. júla 1933. V polovici roku 1929 boli stanovené úradné ceny potravín v Topoľčanoch, 1 l mlieka ste si mohli kúpiť za 1,60 korún, 1 kg bravčového mäsa za 14 korún, 1 kg obyčajného masla za 17 korún, 1 vajce na trhu stálo 0,60 korún. Počas krízy ceny potravín ale ešte stúpali.   

lokalita: pohorie Jebel Ougnate, okolie Alnifu, západná Sahara, Maroko vek: staršie prvohory, stredné kambrium (cca 510 - 500 miliónov rokov) 

Trilobity rodu Cambropallas telesto sú typickými zástupcami marockého stredného kambria. V skamenelinách sa zachovávajú najmä ich chitínové panciere. Sú vedúcimi skamenelinami pre prvohory. Vyhynuli v priebehu devónu, posledné dožívajúce skupiny až v perme. Niekedy je možné sa stretnúť aj s názvom Andalusiana (vedecké synonymum). Sú to veľké trilobity, ktoré mohli dosiahnuť dĺžku až 30 cm (väčšinou okolo 15 cm) a sú nepriamymi príbuznými s našimi veľkými kambrickými trilobitmi Paradoxides alebo Hydrocephalus. Veľmi vzácne sa nachádzajú v skupinke niekoľkých jedincov, takéto nálezy sú vždy zachované na veľkých doskách horniny, ktoré sa dajú zo skaly odobrať len po kúskoch a následne je nutné celú vzorku poskladať naspäť dohromady a niektoré poškodené miesta zrekonštruovať. Prvé nálezy týchto vyhynutých morských organizmov pochádzajú zhruba z 90. rokov minulého storočia, kde boli v okolí Alnifu objavené prvé kambrické lokality. Trilobity patria medzi typické prvohorné organizmy – najväčší rozkvet dosiahli vo vrchnom kambriu a ordoviku, menej v silúre a spodnom devóne. V perme prežíval už iba jediný rad – Phillipsiidae, ktorý však spolu s mnohými inými organizmami vyhynul na konci permu. Predpokladá sa, že všetky trilobity vznikli na území dnešnej Sibíri a následne sa rozšírili. Zachoval sa po nich bohatý paleontologický materiál. Náleziská na Slovensku sú v okolí Dobšinej, Ochtinej a Jelšavy. Omnoho bohatšie nálezy sú napríklad v Českom krase a tiež v oblasti zvanej Barrandién (medzi Prahou a Plzňou), napr. pri obci Skryje. Dodnes bolo popísaných vyše 15 000 druhov trilobitov. Dobre zachované fosílie trilobitov a ich zvlečených pancierov sú známe z náleziska pri meste Greese v pohorí Eifel v Nemecku.V súčasnej dobe sú nálezy veľkých dosiek s viacero trilobitmi skôr vzácnosťou. Lokality sú za desiatky rokov ťažby značne vyčerpané, posledné trilobity sa tu nachádzajú v povrchových jamách hlbokých až 30 metrov. Nedokonalé fosílie, ktorých je bohužiaľ väčšina, sú často značne rekonštruované a veľa krát sú vytvárané i kompletné falzifikáty, ktoré sú na rozdiel od originálov podstatne lacnejšie.  

Do archeologického fondu Tribečského múzea v roku 2004 pribudli viaceré nálezy objavené počas archeologického výskumu v kaštieli v Bojnej – Malých Dvoranoch. Archeologický výskum tu prebehol v lete roku 2004, realizovalo ho Západoslovenské múzeum v Trnave a vedúcim výskumu bol Jozef Urminský. Počas výskumu tu bol objavený aj väčší fragment hornej časti čelnej vyhrievacej steny štvoruholníkovej komorovej kachlice so zachovanou časťou horného okraja bez vyhrievacieho otvoru. Stena plášťa komory zabieha pod čelnú vyhrievaciu stenu, je pravidelná, v blízkosti okraja v centrálnej časti s otvorom (pravdepodobne pre spájajúci drôt) prerazeným z vonkajšej strany, jej hrana je takmer ostrá, ukončenie je tvorené nepravidelným zlomom. Keramická hmota je jemnozrnná s anorganickou prímesou, povrch von aj dnu hladený prirodzený. Na čelnej vyhrievacej stene zachovaná výzdoba vo forme postavy pravdepodobne svätého Juraja na koni zabíjajúceho draka s modliacou sa princeznou v pravom hornom rohu a bránou do hradu v ľavom hornom rohu. Kachlice na stavbu kachlí sú známe v Európe od 13., u nás od 14. storočia, spolu s nástupom kachlí, ako vyhrievacích telies, do interiérov panských sídel. Vývojovo najstaršie boli kachlice miskové, ktoré sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do foriem, kde získavali požadovaný štvorcový alebo obdĺžnikový tvar dolného obvodu, smerom hore zúženého. Princíp ich výhrevnosti bol založený na zväčšení styčnej plochy. Používali sa na kachle s murovaným podstavcom a formovali sa do tvaru kopule. Komorové kachlice boli tvarované opačným smerom ako miskovité. Vyhrievací otvor viedol do telesa kachlí, a naopak, čelná plocha bola uzavretá. Odtláčali sa do foriem a komora tvarovaná na hrnčiarskom kruhu sa k základu priliepala. Ploché čelné steny umožnili ich výtvarné stvárnenie. Z nich stavané kachle mali hranolový alebo kockovaný tvar s ukončením profilovanou rímsou. Tretí typ kachlíc boli jednoduché oblúkové neglazované doštičky, z ktorých sa stavali pece kruhového pôdorysu s kupolovým vrcholom, následne omazané hlinou a obielené vápnom. Z hrnčiarstva sa kachliarstvo osamostatnilo v období, keď kachlice nadobudli zložitejšie tvary. Napriek tomu, že prvé kachliarske cechy sú známe už od 16. storočia, no výrobe kachlíc sa naďalej ešte v 20. storočí venovalo aj hrnčiarstvo. Kachliarske dielne, pracujúce pre šľachtu existovali od 15. storočia, na vidieku až od 18. storočia, podľa toho, kedy a kde sa rozšírili kachle. Ich nástup súvisel so zmenou interiéru príbytkov - zriaďovala sa svetlá izba a osamostatňovala kuchyňa. Rozširovaniu výroby prispievalo aj zlepšenie technickej výbavy dielní. Hrnčiarska pec na vypaľovanie hlinených črepov prešla vývojom a zmenami. Do konca 18. storočia bývali pece vyhĺbené do svahu. Poľné pece mohli byť otvorené alebo zatvorené. V mestách boli pece súčasťou dielne. Bývali hneď za domom alebo v záhrade, často len dva kroky od strechy, preto sa nesmelo páliť bez dozoru a pri peci museli byť dva okovy vody. Pálenie trvalo minimálne po 10 hodín pred aj po glazúrovaní. V polovici 19. storočia sa niektorí hrnčiari začali venovať výlučne výrobe a stavaniu kachieľ. O predaj výrobkov sa staral majster sám. Ľudia si pri objednávaní v dielni určili veľkosť, farbu i vzor kachlí. Najprv sa dohodla cena keramiky, ktorá bola rôzna pri obyčajnej zelenej kachlici, pri rožnej kachlici, prostrednom venci, hornom venci, či rožnom kuse dolného venca. Pri opravách kachliari vymieňali časti kachlí, vymazávali ich a pod. Kachle vybudovali na akomkoľvek podklade. Pri stavbe kachlí sa okrem kachlíc používali aj tehly a kamene a ako izolátor slúžil piesok.

Vydra riečna (Lutra lutra) patrí medzi novšie preparáty zoologickej zbierky múzea. Táto lasicovitá šelma sa vyskytuje na brehoch vodných tokov s bohatými porastmi stromov a krov. Tie jej poskytujú dostatočnú ochranu pred predátormi a bezpečný úkryt počas odpočinku a výchovy mláďat. Ako podpovrchové úkryty využíva podzemné nory, ktoré si vyhrabáva v brehoch vodných tokov. Povrchové úkryty si vytvára v hustej pobrežnej krovinovej a bylinnej vegetácii. Na život vo vodnom prostredí je veľmi dobre adaptovaná. Má hustú nepremokavú srsť, plávacie blany na nohách a mohutný chvost. Je výborným plavcom, vo vode sa pohybuje veľmi obratne. Vydra je aktívna najmä v noci, v nerušených územiach je možné ju spozorovať aj cez deň. Je vrcholovým článkom potravného reťazca, dominantnú zložku jej potravy tvoria ryby. Menej loví bezstavovce, obojživelníky, vtáky a cicavce. Okrem obdobia rozmnožovania žije vydra samotársky. Pári sa na jar, približne po dvoch mesiacoch gravidity sa rodia dve až štyri mláďatá. Materské mlieko cicajú 7-8 týždňov, ako dvojročné dospievajú a osamostatňujú sa. V minulosti bola vydra pre cennú kožušinu ohrozená najmä lovom, neskôr v dôsledku úbytku vhodných biotopov dochádzalo k zmenšeniu jej životného prostredia. Likvidácia a odvodňovanie mokradí, regulácia vodných tokov, odstraňovanie pobrežnej vegetácie a znečistenie vôd negatívne ovplyvňovali nielen biotopy výskytu vydry, ale aj populácie rýb, ktoré tvoria hlavnú zložku jej potravy. V súčasnosti patrí vydra riečna medzi ohrozené druhy našej fauny. Je chránená zákonom o ochrane prírody ako druh európskeho významu a patrí medzi druhy, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia. Zaradená je aj do viacerých medzinárodných dohovorov na ochranu živočíchov a ich biotopov. Tvorí logo Bernského dohovoru, t. j. Dohovoru o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť. Taktiež je uvedená v prílohe I Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín a v Smernici o ochrane prírodných biotopov, voľne žijúcich živočíchov a divo rastúcich rastlín, na základe ktorej sa vyhlasujú územia európskeho významu sústavy NATURA 2000.  

Pre ľudí pred viac ako sto rokmi na vidieku bol symbolom Vianoc betlehem, ktorý nesmel chýbať v žiadnej domácnosti. Betlehem mal svoje miesto na okraji štedrovečerného stola, neskôr bol pod vianočným stromčekom a väčšie betlehemy boli v kultovom kúte izby pod obrazmi patrónov rodiny. Betlehemy sa vyrábali z dostupných materiálov ako drevo, hlina, včelý vosk, chlebové i medovníkové cesto, šúpolie alebo sa celé vystrihovali z maľovaných papierových archov dovážaných z Rakúska a Čiech. Stromček prišiel až podstatne neskôr. Aj keď história narodenia Ježiša Krista má korene v dávnej minulosti, typický vianočný betlehem má svoj pôvod v 13. storočí. Za jeho zakladateľa je považovaný sv. František z Assisi, ktorý v roku 1223 zinscenoval narodenie Pána v jaskyni pri dedine Greccio v talianskej Umbrii. Na tomto mieste slúžil polnočnú vianočnú svätú omšu, na ktorej sa zúčastnila šľachta, ale tiež dedinčania zo širokého okolia. Výjav Božieho narodenia vytvoril s prítomnosťou živého dieťaťa, Márie, Jozefa, osla a vola. Napodobnením situácie opísanej v Biblii sa zaslúžil o vznik tradície živých betlehemov. Takýto živý betlehem zapôsobil na prítomných natoľko, že podľa „Františkovho vzoru“ napodobňovali betlehemskú slávnosť aj v ďalších rokoch. Betlehemský zvyk sa postupne rozšíril do všetkých krajín. V 15. a 16. storočí rozšírili stavanie kostolných betlehemov jezuiti a františkáni. Bežne mali podobu životnej veľkosti. Keďže postavičky do betlehema postupne pribúdali ich rozmery sa časom zmenšovali. Prítomnosť jasličiek v chrámoch sa stala v 17. a 18. storočí takmer prestížnou záležitosťou. Práve pre ich honosnosť vydal Jozef II. nariadenie, týkajúce sa zákazu ich ďalšieho stavania z dôvodu vysokej nákladnosti, ktorú označil za nedôstojnú cirkvi. Paradoxne, práve táto jozefínska reforma znamenala najväčší rozmach ľudových betlehemov. Ľudia si ich v zjednodušenej podobe začali vyrábať doma. Betlehem, ktorý vám predstavujeme, vyrobil rodák z Bošian, pán Jozef Halmo a znázorňuje výjav narodenia Jezuliatka s Máriou a Jozefom, ktorému sa prišli pokloniť Traja králi a pastier. Tento betlehem je typickým reprezentantom slovenských typov vyrezávaných betlehemov, kde namiesto exotických paliem vidíme štíhle slovenské smreky a stádo ovečiek s pastierom. Pán Halmo bol ľudový rezbár, ktorý sa narodil v Bošanoch 28. 8. 1942. Vo svojej rodnej dedine aj spokojne dožil do veku 74 rokov. Ako väčšina chlapcov v detstve a neskôr i v mladosti našiel záľubu vo futbale. Ale osud ho zavial k rezbárstvu, ktorému sa napokon venoval viac ako 30 rokov. V polovici 70. rokov vtedajší bošiansky pán kaplán Vladimír Paulíni zoznámil Jozefa Halmu so známym rezbárom Štefanom Bačom z Rajca, ktorý vyrezal krížovú cestu pre kostol v jeho rodnej obci Bošany. Betlehemy boli srdcovou záležitosťou rezbára, pretože mu pripomínali obdobie, keď je rodina pokope. Jeho betlehemy vytvárajú krásnu vianočnú atmosféru v mnohých príbytkoch či rodinách, zdobia kostoly v Návojovciach, Pažiti, Miezgovciach, Ladcoch, Hôrke. Tribečské múzeum v Topoľčanoch vlastní šesť jeho betlehemov. Betlehemy majstra Halmu boli prezentované na rôznych výstavách na Slovensku i v zahraničí. V roku 2008 vystavoval dva betlehemy na medzinárodnej výstave v Moravskom Hodoníne, kde bolo vystavených až 400 betlehemov. Jeden z jeho najkrajších symbolov Vianoc bol v roku 2004 aj na svetovej výstave betlehemov v belgickom Bruseli, v katedrále St. Michels, kde vystavovalo 34 krajín z Európy, Ázie, Afriky, Ameriky a on ako jediný reprezentoval Slovensko a dostal uznanie a poďakovanie od veľvyslanca Slovenskej republiky v EÚ Maroša Šefčoviča. Najväčším dielom majstra Halmu je jednoznačne bošiansky betlehem, ktorý je vystavený v Dome kultúry ako stála expozícia. Pán Halmo chcel týmto betlehemom priblížiť život v rodnej dedine, ako ho videl svojimi očami a prežil zážitkami.