Veľký a rýchly rozvoj hospodárstva a priemyslu si vyžadoval bližšie prepojenie medzi výrobcami a zákazníkmi. Na to slúžili rôzne výstavy. Takou bola aj Hospodársko – priemyselná a kultúrna výstava. Konala sa už v mestách Košice, Zvolen, Nitra a Trnava, v roku 1930 sa ju ale podarilo uskutočniť aj u nás v Topoľčanoch. Garantmi výstavy boli Dr. Pavel Blaho - prezident Slovenskej hospodárskej rady, Kornel Stodola (prezident obchodnej a priemyselnej komory) a Ján Jesenský (Nitriansky župan). Miestopredsedami výkonného výboru boli medzi inými aj August Haupt-Stummer či Vojtech Lukovíny (bývalý starosta mesta). Najdôležitejšie bolo zabezpečenie takejto veľkej výstavy, keďže mesto nemalo vyhovujúce výstavnícke priestory. Bolo rozhodnuté využiť verejné budovy – školy pre tieto účely. Dôležitá bola aj bezpečnosť, do mimoriadnej služby boli povolaní hasiči z okolitých staníc, keďže sa očakávala aj návšteva prezidenta, bezpečnosť sa kládla aj na cesty, po ktorých mal ísť prezident. Počas služobných ciest prezidenta sa museli zisťovať nechránené železničné prejazdy a následne k takýmto kríženiam železnice a cesty sa obyčajne postavil žandár, ktorý mohol upozorniť na blížiaci sa vlak. Výstava bola zahájená 15. augusta, v piatok, trvala do 20 augusta. Ministerstvo obchodu prisľúbilo 15 000 Kč na realizáciu výstavy. Výstavu otvoril príhovorom okresný náčelník Štefan Fabián, po ňom starosta obce p. Markovič a následne viacero významných hostí. Po príhovoroch sa všetci odobrali k prehliadkam, potom bol pre nich nachystaný slávnostný obed v hoteli Koruna. Aj napriek špatnému počasiu (v prvých dňoch fúkal silnejší severný vietor, dokonca aj pršalo) sa výstavy zúčastnilo už v 1. deň asi 1000 ľudí. 2. deň stále pokračovalo špatné počasie, pre ľudí bola pripravená aj slávnosť na počesť vysvätenia novej hasičskej striekačky. 18. august (pondelok) sa niesol v znamení návštevy prezidenta. Príchod bol ohlásený na poobedné hodiny, od obeda sa už schádzali ľudia, nechýbali ženy v krojoch, sokolské uniformy. Prezident napokon prišiel 16.15 za doprovodu dcéry Alice, ministra vnútra Juraja Slávika a osobného tajomníka Dr. Antonína Schenka. Počasie sa taktiež od pondelka zlepšilo, bol krásny augustový deň. Masaryk prišiel pred Meštiansku školu, kde sa uskutočnilo slávnostné privítanie. Na privítanie ako prvá zarecitovala básničku Tatiana Švarcová (dcéra riaditeľa školy a žiačka na škole), Alicu Masarykovú básničkou privítala Vierka Vozáryová. Nasledovali príhovory významných hostí. Potom sa prezident odobral na prehliadku výstavy, zdržal sa ale asi len 2 hodiny, následne zase odcestoval do Topoľčianok. Návšteva prezidenta Masaryka bola ale jeho jedinou v Topoľčanoch, aj keď sa veľmi často zdržiaval v Topoľčiankach a okolí. Na jeho počesť, nový park, ktorý vznikol vedľa železničnej trati smerom na Nitru, dostal meno Masarykov sad.

Veľký a rýchly rozvoj hospodárstva a priemyslu si vyžadoval bližšie prepojenie medzi výrobcami a zákazníkmi. Na to slúžili rôzne výstavy. Takou bola aj Hospodársko – priemyselná a kultúrna výstava. Konala sa už v mestách Košice, Zvolen, Nitra a Trnava, v roku 1930 sa ju ale podarilo uskutočniť aj u nás v Topoľčanoch. Garantmi výstavy boli Dr. Pavel Blaho - prezident Slovenskej hospodárskej rady, Kornel Stodola (prezident obchodnej a priemyselnej komory) a Ján Jesenský (Nitriansky župan). Miestopredsedami výkonného výboru boli medzi inými aj August Haupt-Stummer či Vojtech Lukovíny (bývalý starosta mesta). Najdôležitejšie bolo zabezpečenie takejto veľkej výstavy, keďže mesto nemalo vyhovujúce výstavnícke priestory. Bolo rozhodnuté využiť verejné budovy – školy pre tieto účely. Dôležitá bola aj bezpečnosť, do mimoriadnej služby boli povolaní hasiči z okolitých staníc, keďže sa očakávala aj návšteva prezidenta, bezpečnosť sa kládla aj na cesty, po ktorých mal ísť prezident. Počas služobných ciest prezidenta sa museli zisťovať nechránené železničné prejazdy a následne k takýmto kríženiam železnice a cesty sa obyčajne postavil žandár, ktorý mohol upozorniť na blížiaci sa vlak. Výstava bola zahájená 15. augusta, v piatok, trvala do 20 augusta. Ministerstvo obchodu prisľúbilo 15 000 Kč na realizáciu výstavy. Výstavu otvoril príhovorom okresný náčelník Štefan Fabián, po ňom starosta obce p. Markovič a následne viacero významných hostí. Po príhovoroch sa všetci odobrali k prehliadkam, potom bol pre nich nachystaný slávnostný obed v hoteli Koruna. Aj napriek špatnému počasiu (v prvých dňoch fúkal silnejší severný vietor, dokonca aj pršalo) sa výstavy zúčastnilo už v 1. deň asi 1000 ľudí. 2. deň stále pokračovalo špatné počasie, pre ľudí bola pripravená aj slávnosť na počesť vysvätenia novej hasičskej striekačky. 18. august (pondelok) sa niesol v znamení návštevy prezidenta. Príchod bol ohlásený na poobedné hodiny, od obeda sa už schádzali ľudia, nechýbali ženy v krojoch, sokolské uniformy. Prezident napokon prišiel 16.15 za doprovodu dcéry Alice, ministra vnútra Juraja Slávika a osobného tajomníka Dr. Antonína Schenka. Počasie sa taktiež od pondelka zlepšilo, bol krásny augustový deň. Masaryk prišiel pred Meštiansku školu, kde sa uskutočnilo slávnostné privítanie. Na privítanie ako prvá zarecitovala básničku Tatiana Švarcová (dcéra riaditeľa školy a žiačka na škole), Alicu Masarykovú básničkou privítala Vierka Vozáryová. Nasledovali príhovory významných hostí. Potom sa prezident odobral na prehliadku výstavy, zdržal sa ale asi len 2 hodiny, následne zase odcestoval do Topoľčianok. Návšteva prezidenta Masaryka bola ale jeho jedinou v Topoľčanoch, aj keď sa veľmi často zdržiaval v Topoľčiankach a okolí. Na jeho počesť, nový park, ktorý vznikol vedľa železničnej trati smerom na Nitru, dostal meno Masarykov sad.

Tento botanický druh, obsiahnutý v botanickej zbierke múzea, sa vyznačuje viacerými unikátnymi vlastnosťami, ktoré nenájdeme v celej rastlinnej ríši. Objav nových prírodných látok v chmeli a popis širokej škály zdraviu prospešných vlastností úplne zmenil pohľad na túto rastlinu. Chmeľ je predovšetkým technickou plodinou, ktorá sa pestuje ako druhá pivovarská surovina hneď po jačmeni. Vďaka vyše tisícke identifikovaných chemických zlúčenín spúšťa nové trendy uplatnenia a vracia sa aj ako liečivo. Široké spektrum biologicky aktívnych látok, od protivírusových, antioxidačných, estrogénnych až po silné protirakovinové účinky, posúvajú využitie chmeľu od varenia piva do oblastí farmácie, kozmetiky a potravinárstva. Chmeľ poznali už starovekí Rimania, v čase Plínia bol považovaný len za bežnú záhradnú zeleninu. Mladé chmeľové výhonky vtedy pripravovali ako špargľu. Približne od 8.storočia sa začal používať v pivovarníctve, keď ho nemeckí mnísi začali pridávať do piva. Pozorovaním zistili, že chmeľové šištice (hlávky) sú trvanlivé a odolné voči hnilobe, vďaka čomu sa mohli uplatniť ako výborný konzervačný prostriedok. Podľa záznamov z 11. storočia nemecká lekárka, botanička a mystička svätá Hildegarda z Bingenu ako prvá hovorí o liečebnom využití chmeľu. Odhalila jeho utišujúci účinok, no zároveň upozornila, že niektorí ľudia môžu na chmeľ reagovať precitlivelo. Toto sa zhoduje s názorom Angličanov, ktorí tvrdili, že chmeľ podporuje aj „melancholické nálady“. Rozhodne záležalo aj od toho, akým množstvom chmeľu sa človek liečil. Americkí Indiáni z kmeňov Cherokee a Delaware ho totižto používali práve naopak, na utíšenie bolestí hlavy, zubov, pri reumatických bolestiach a pri zápaloch vnútorných orgánov. Na prelome novoveku bol chmeľ považovaný za vhodný pri liečbe astmy, hnisaní uší, žltačke, vodnatieľke a pri chorobách sleziny. Zo 16. storočia pochádzajú zmienky o jeho použití aj v kozmetike. Lekár a botanik Pietro Andrea Mattioli odporúčal používať odvar z chmeľových šištíc na čistenie pleti. Chmeľové žliazky, tzv. lupulín pre medicínu objavil v r. 1803 Deroche a od r. 1813 ako sedatívum ho uplatnil parížsky lekárnik Planche. Taxonomicky rod Humulus L., ktorý patrí do čeľade konopovitých (Cannabaceae) pozostáva z troch druhov. Nám známy chmeľ obyčajný (Humulus lupulus L.) je pôvodnou rastlinou v oblastiach severného mierneho podnebného pásma. Dnes patria všetky komerčne pestované odrody chmeľu do spomínaného druhu. Za centrum jeho pôvodu sa považuje Čína. Vedecké pomenovanie chmeľu pozostáva z dvoch latinských slov, a to humus - zem, čo naznačuje, že ak sa nepodoprie, tak sa plazí po zemi. Druhé slovo lupus - vlk odkazuje na to, že škodí iným rastlinám. V súčasnosti sa takmer v celej Európe, západnej Ázii a Severnej Amerike pre účely pivovarníctva, výrobu liečiv a kozmetiky pestujú v chmeľniciach len samičie rastliny, ktorých šišky sa nesmú opeľovať . V ľudovom liečiteľstve sú chmeľové hlávky osvedčeným prostriedkom proti nespavosti, neurózam a hystérii. Pôsobí sedatívne, podporuje trávenie, ženám prospieva pri klimakterických ťažkostiach, mužom zmierňuje problémy s prostatou. Okrem toho chmeľ povzbudzuje chuť do jedla, tíši kŕče a účinkuje močopudne. Pôsobí proti vypadávaniu vlasov a zlepšuje prekrvenie pleti. Zaujímavosťou je, že chmeľom sa zvyknú plniť vankúše, aby navodili príjemný spánok. Vo fytoterapii sa chmeľ tradične používa ako účinné sedatívum, pričom upokojuje podráždenú nervovú sústavu, pomáha pri nespavosti a problémoch v období klimaktéria. 

Medzi najnovšie prírastky vo fonde mineralógie patrí krásny, fialovo ružový minerál s názvom purpurit. Je to minerál patriaci do skupiny fosfátov. Jeho názov je odvodený z latinského slova ,,purpura“ čo v preklade znamená fialová podľa svojej charakteristickej farby. Primárne sa vyskytuje v spojení s minerálmi obsahujúce mangán v prostrediach bohatých na fosfáty. Okrem svojho geologického významu je purpurit vzácny aj pre svoju estetickú príťažlivosť a je často vyhľadávaným minerálom pre použitie v šperkárstve a na okrasné účely. Jeho žiarivo fialové odtiene z neho robia atraktívny drahokam pre brúsenie a leštenie. Okrem dekoratívnych aplikácií bol študovaný pre svoj potenciálny ekonomický význam kvôli obsahu mangánu. Mangán je životne dôležitý priemyselný kov používaný pri výrobe ocele, zliatin a batérií. Avšak komerčné využitie purpuritu pre extrakciu mangánu je obmedzené kvôli jeho relatívne nízkemu množstvu a prítomnosti iných zdrojov mangánu, ktoré sú ekonomicky výhodnejšie. Purpurit je pozoruhodný minerál s geologickým aj estetickým významom, stelesňujúcim zaujímavú súhru medzi geologickými procesmi a prírodnou krásou. Rozšírenie minerálu v prírode nie je až tak rozsiahle. Významné výskyty purpuritu boli hlásené z rôznych miest po celom svete napríklad z Brazílie, Namíbie, USA, Austrálie a Portugalska. Najčastejšie využitie má v šperkárstve, zberateľstve, na pigmenty a farbivá, výskum a vzdelávanie a na ozdobné a dekoratívne použitie.

Ľudové milície sú fenoménom, ktorý býva právom nerozlučne spájaný s obdobím po roku 1948 v Československu. Počas „Víťazného februára“ 1948 predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o premene Závodných stráží na Robotnícke, resp. Ľudové milície. Milicionári boli vo veľkej väčšine členmi strany a začali byť chápaní ako „súkromné vojsko“ KSČ. Pôsobili aj ako akýsi pomocný orgán Zboru národnej bezpečnosti. Okrem ochrany objektov sa do ich pôsobnosti dostalo aj udržiavanie poriadku v spolupráci so ZNB, pomoc pri výnimočných udalostiach, ochrana štátnej hranice apod. Od apríla 1952 sa milície definitívne dostali pod správu komunistickej strany a výzbroj bola zjednotená s armádou. Spolu s armádou a Bezpečnosťou milicionári aj pôsobili na cvičeniach. Žiaľ, boli aktívni aj pri združstevňovaní, pri „miernení emócií“ obyvateľstva po menovej reforme roku 1953 alebo v rokoch 1969 a 1989, zasahovali proti zhromaždeniam a asistovali napríklad aj pri likvidácii reholí. Na druhú stranu, pomáhali aj pri živelných pohromách. Milicionári počiatku v službe nosili pásku s písmenami „LM“ na rukáve, okrem toho nosili bežný, civilný odev. Vzhľad ale bolo treba zjednotiť, a od roku 1949 sa zavádzali uniformy. Tie boli materiálovo a farbou odvodené od pracovných odevov a strihovo vychádzajúce z uniforiem Červenej armády z čias 2. svetovej vojny. Tieto boli zavádzané v rozmedzí rokov 1949 – 1952. Charakteristická šedomodrá farba podobná montérkam zdôrazňovala milicionárov ako „ozbrojenú zložku robotníckej triedy“. Nosili sa aj štandardné montérky, prípadne uniformy zamestnancov min. dopravy, pôšt atp, doplnené o červenú rukávovú pásku s písmenami LM. Od roku 1956 sa zavádzali súkenné šedomodré uniformy. Ich zavedenie bolo podmienené skutočnosťou, že „montérková“ uniforma trpela nedostatočnou výdržou. Vlnené súkno bol materiál síce menej príjemný na nosenie, ale odolnejší. Okrem toho pri poľnej službe mohli milicionári používať aj maskovacie uniformy vz. 60 (od roku 1966). Od roku 1970 boli zavedené uniformy nového strihu, ktoré sa od pôvodných veľmi líšili. Išlo o štandardné armádne uniformy vz. 63, no v tmavomodrej farbe. Okrem toho sa začal nosiť plášť vz. 70 v zhodnej farbe a brigadýrka namiesto baretu. Pre výcvik a poľnú službu sa nosili maskovacie uniformy vz. 60, vrátane patričných doplnkov. Tiež sa zrušili rukávové pásky, u ktorých sa predpokladal demaskujúci účinok (a tým riziko strát v boji). Boli nahradené menšou rukávovou nášivkou v tvare pavézy červenej farby s písmenami LM. Pre poľnú službu bolo pozadie vo farbe khaki. Súčasti milicionárskej uniformy – blúza a nohavice – boli do múzejných zbierok prevzaté v roku 2016 pod číslom H-8412 a pochádzajú pravdepodobne z okolia Zlatých Moraviec. Blúza i nohavice z vlneného súkna sú rovnakej farby. Blúza má jednoradové zapínanie s kovovými gombíkmi a päťcípou hviezdou. Vpredu má dve vrecká s príklopkami, ktoré sa zapínajú na jeden kovový gombík. 

V minulom roku sa zoologická zbierka múzea rozrástla o ďalšie dermoplastické preparáty živočíchov, medzi ktoré patrí aj rybárik riečny (Alcedo atthis). Nezameniteľným tyrkysovým sfarbením vrchnej časti tela a oranžovohnedou spodnou časťou patrí k našim najpestrejším vtákom, vďaka čomu je právom považovaný za „lietajúci drahokam“. Svojim zavalitým telom s krátkym chvostom, veľkou hlavou a dlhým zobákom je dokonale prispôsobený životu pri vodných plochách. Obýva čisté stojaté a tečúce vody, ako sú rieky, potoky, rybníky, jazerá, priehrady, mŕtve ramená, mokrade. Jeho biotopom sú kolmé hlinité alebo piesočnaté brehy vôd, kde si vyhrabáva hniezda. Je ním dlhá nora, na konci ktorej je hniezdna dutina. Hniezdi dvakrát do roka. Samička kladie 5 až 7 vajec, ktoré zahrievajú striedavo obaja rodičia. Inkubácia vajec trvá 18 - 21 dní, mláďatá ostávajú v hniezdach takmer 4 týždne. Mimo obdobia rozmnožovania žije samotársky. Hlavnou zložkou potravy rybárika riečneho sú drobné ryby, konzumuje však aj obojživelníky a bezstavovce žijúce vo vode. Na korisť väčšinou striehne z konára nad vodnou hladinou, odkiaľ ju loví strmhlavým útokom, pričom sa ponorí pod vodu. Je chránený zákonom o ochrane prírody a krajiny, patrí medzi druhy európskeho významu. Ohrozený je najmä znečistením vôd a s ním súvisiacim nedostatkom potravy, ako aj reguláciou vodných tokov, čím dochádza k úbytku vhodných biotopov na hniezdenie. Negatívnym faktorom ohrozenia rybárika je aj vyrušovanie v čase hniezdenia rybármi či turistami.

Rodina Zay sa 1x spomína v Uhrovci roku 1536, keď Peter Doktor zo Siladíc, vlastník panstva začal s razením falošných mincí a následne mu panovníkom toto panstvo bolo odobraté a dané do zálohy Františkovi Zayovi z Čemeru. O hospodársky vzostup Uhrovca sa pričinil hlavne Imrich Zay (1765-1831) a jeho syn Karol (1797-1871). Prvá menšia sklárska manufaktúra bola založená v Karolínimom údolí pri Uhrovci v roku 1836. Skláreň zanikla v roku 1909. Kúsok od nej, v objektoch bývalej súkenky, bola v roku 1874 založená majiteľom 1. sklárne p.Schreiberom ďalšia skláreň. Zmluva so Zayovcami bola na 40 rokov, ktorú sa však nepodarilo predĺžiť a továreň bola presunutá do Lednických Rovní. V roku 1877 továreň zamestnávala až 400 ľudí za dennú mzdu 1-1,2 zl. pre odborného pracovníka, 60-100 grajciarov pre tovarišov, 40-50 grajciarov pre pomocného robotníka. O možnosti dobrého zárobku svedčí aj táto fotografia, na ktorej je zachytený Bohumil Paštyka s jeho manželkou Hermínou. Obaja sedia na prvom motocykli v obci Uhrovec. Fotografia pochádza pravdepodobne z roku 1911.

Pamajorán obyčajný je viac známy pod názvom oregano alebo pod ľudovým pomenovaním dobrá myseľ, červený čaj, divá majoránka, pastiersky tymian, divý či obyčajný majorán. Často sa zamieňa s majoránom záhradným, ktorý u nás voľne v prírode nerastie. Pamajorán možno doma nájdete aj v priehradke medzi koreninami. Nielenže dodáva charakteristickú chuť niektorým jedlám, ale vyznačuje sa aj benefitmi pre naše zdravie.

Už samotný názov pamajorán napovedá, že ide o akýsi nepravý majorán. Spolu so svojim slávnym príbuzným ho poznali a obdivovali bylinkári a lekári všetkých čias. Starí Gréci ho nazývali radosť z hôr a predstavovalo pre nich radosť a šťastie. Veľkú úctu mal aj v starovekom Egypte, kde ho vplietali do korún a vavrínových vencov počas náboženských rituálov. Pamajorán používali ako dezinfekčný prostriedok. Do Európy bol privezený arabskými lekármi, ktorí ním liečili migrénu a zmierňovali nervozitu. V starších dobách bývalo zvykom vysádzať pamajorán na hroby, aby duše mŕtvych odpočívali v pokoji.

Rastlina patrí do čeľade hluchavkovité. Ide asi o meter vysokú trvalku s aromatickou vôňou. Listy sú väčšinou ochlpené, pričom spodné sú väčšie ako vrchné. Kvitne ružovými až fialovými kvetmi, ktoré sa nachádzajú na vrchole rastliny. Zber vykonávame tesne pred začiatkom kvitnutia, keď sa začnú otvárať prvé hlávky drobných kvetov zoskupených do metlín, a to celú hornú časť stoniek aj s listami, zväčša v období júla až augusta. Po usušení má svoju typickú horkastú chuť. Rastie od nížin až po horské pásma, zväčša na lúkach, v riedkych lesoch či na okraji húštin. Z účinných látok obsahuje silice, éterické oleje (karvakrol, cymén, tymol), horčiny, flavonoidy a triesloviny.

Z viacerých dobrých účinkov pamajoránu sa najčastejšie využíva jeho schopnosť čistiť zahlienené pľúca a pomáhať pri suchom a čiernom kašli, chronickom katare a ostatných chorobách priedušiek. Jeho český názov „dobromysl“ skutočne vychádza z dobrého účinku na nervovú sústavu. Pamajorán upokojuje, pri použití čiastočne nahrádza valeriánu, celkovo posilňuje organizmus, zlepšuje krvný obeh, a takto zlepšuje aj našu myseľ. 

Okrem hlavnej obživy dedinského ľudu – poľnohospodárstva, bolo na strednom Ponitrí rozšírené aj hrnčiarstvo. Spomedzi hrnčiarskych stredísk v tomto regióne možno považovať za najvýznamnejšie Topoľčany-Tovarníky, Tvrdomestice, Prašice a Zlatníky. Repertoár hrnčiarskych výrobkov v regióne topoľčianska odrážal život a praktické potreby vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu a v menšej miere aj drobných dekoratívnych predmetov. Vo všetkých spomenutých hrnčiarskych dielňach regiónu sa zhotovovala každodenná, jednoducho dekorovaná, remeselne dokonalá úžitková hrnčina vycibrených funkčných foriem. Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov a samozrejme aj na ich prenášanie. V mesiaci júl vám predstavujeme zaujímavú hrnčiarsku nádobu, ktorá slúžila na prenášanie pokrmov. Nádoba má široké hrdlom zeleno-hnedej farby, zvnútra je bez glazúry zvonka s glazovaným črepom. Na uchopenie slúžilo horné oblúkovité držadlo. Zdobená je na bruchu geometrickým dekórom žltej farby. Je rekonštruovaná z rozbitých častí.Väčšina takýchto obedárov mala pôvodne aj pokrievku. Výška s rukoväťou je 23,5 cm, priemer spodnej časti 9,5 cm, priemer vrchnej časti 12,5 cm. Lokalita nálezu je západné Slovensko. Na území Slovenska sa obedár objavil ako pravdepodobný domáci prínos do tvaroslovia hrnčiny i fajansy v prvej polovici 19. storočia. V 20. storočí bola ich výroba a používanie zriedkavé. V takomto obedári sa nosilo najmä jedlo pre novorodičku, predovšetkým výživné polievky a kaše, ktoré jej po pôrode nosila krstná matka alebo iná žena z príbuzenstva. Obedáre tohto typu sa zhotovovali na objednávku a patrili ku vzácnym kusom domáceho kuchynského inventára. Hrnčiarske, jednoducho zdobené obedáre slúžili aj na nosenie jedla do poľa.  

V oblasti Novej Paky v Podkrkonoší sa nachádza jedinečné prírodné dedičstvo – skamenené zvyšky dávnych rastlín, ktoré žili pred stovkami miliónov rokov. Jednou z najpozoruhodnejších fosílií je psarónia (Psaronius) – vyhynutý stromovitý druh paprade, ktorý dominoval karbónskym močariskám. Jeho skamenené zvyšky nám poskytujú jedinečný pohľad do pradávnej histórie Zeme. Psarónia bola nezvyčajná a impozantná rastlina. Išlo o stromovitú papraď, ktorá dosahovala výšku až 10 metrov. Mala mohutný „nepravý“ kmeň, ktorý nebol drevitý ako u dnešných stromov, ale tvorený spleťou koreňov a listových báz. Jej koruna bola tvorená veľkými, dvojnásobne perovito zloženými listami, ktoré mohli dosahovať dĺžku 3–4 metre. Na reze jej fosílnym kmeňom možno pozorovať typickú hviezdicovú až sieťovanú štruktúru – stopy po koreňoch a cievnych zväzkoch. Psarónie sa vyvinuli počas neskorého devónu a začiatku karbónu, pred viac ako 320 miliónmi rokov. V období neskorého karbónu (cca 310 – 300 mil. rokov) sa stali dominantnou súčasťou tropických močaristých pralesov. Tieto rastliny rástli v hustých, vlhkých lesoch, kde sa spolu s ďalšími prehistorickými druhmi ako Lepidodendron, Calamites a Sigillaria podieľali na tvorbe obrovských zásob rašeliny. Tá sa počas miliónov rokov zmenila na kamenné uhlie – čo z nich robí nielen botanickú, ale aj hospodársku súčasť našej histórie. Lokalita Nová Paka – Podkrkonošie patrí medzi najvýznamnejšie miesta výskytu karbónskych fosílií v Českej republike. V uhoľných a pieskovcových usadeninách sa zachovali celé časti psarónií – od priečnych rezov kmeňom až po koreňové systémy. Nález z tejto oblasti, ktorý si možno pozrieť aj na fotografii, krásne ilustruje typickú stavbu tejto prastarej rastliny. Koncom karbónu došlo ku globálnym klimatickým zmenám. Tropické oblasti začali vysychať a ochladzovať sa, čo viedlo k rozpadu karbónskych pralesov – fenomén známy ako Rainforest Collapse. Bez trvalo vlhkého prostredia nedokázali psarónie prežiť. Spolu s mnohými ďalšími rastlinami vyhynuli v období permu (asi pred 280 mil. rokov). Ich miesto neskôr zaujali nahosemenné rastliny, ako napríklad ihličnany. Dnes je Psaronius dôležitým objektom pre paleobotaniku. Jeho fosílie nám pomáhajú pochopiť vývoj rastlín, premeny klímy a ekosystémov v dávnych geologických obdobiach. Zároveň sú nádherným dokladom o bohatej histórii života na našej planéte. Nález z Novej Paky tak nie je len kus kameňa – je to skamenený odkaz z doby, keď Krkonoše ešte neexistovali a planétu pokrývali pralesy tropických papradí.

Počas výskumov prikostolného cintorína na lokalite Krásno Chríb v rokoch 1953 – 1955 pod vedením Oldřicha Krupicu bol okrem iných predmetov nájdený aj poškodený plochý zapínací gombík s otvorom umiestneným na spodnom ušku zachovaný približne v troch štvrtinách svojej pôvodnej veľkosti. Telo má z tenšieho plechu, takmer rovné, s mierne odsadeným (smerom nadol) prelamovaným okrajom, ukončené takmer ostrou hranou, v mieste chýbajúcej časti s nepravidelným zlomom. Na celej ploche tela je vyrazený motív pripomínajúci slnko vytvorený z geometrických obrazcov (na okraji po celom obvode s vertikálnymi trojuholníkovými zásekmi, v strednej časti tela so štyrmi koncentrickými krúžkami, dvojice krúžkov následne spájané po celom obvode vertikálnymi zásekmi). Spodné zaoblené uško je z hrubšieho plechu, pravdepodobne pôvodne samostatné, na telo dodatočne napojené (zvarom), s najväčšou šírkou a hrúbkou v priestore prechodu do tela. Veľkosť, tvar a celkové vyhotovenie gombíkov (rovnako ako aj väčšiny ostatných predmetov a nástrojov) sa v priebehu stáročí vyvíjalo. Prvé ozdobné predmety podobné gombíkom sa používali v údolí Indu, v Číne a v starovekom Ríme. Prvé funkčné gombíky s dierkami na zapínanie oblečenia sa však prvýkrát objavili až v Nemecku v 13. storočí. Prvý cech výrobcov gombíkov vznikol v roku 1250 n. l. a vyrábal nádherne exoticky navrhnuté gombíky pre bohatých ľudí. Od tých čias sa stal gombík ďalším predmetom s nenahraditeľnou funkciou, ktorého používanie pretrvalo vo viac menej nezmenenej podobe až dodnes.

Zoologická zbierka múzea obsahuje viacero vzácnych druhov živočíchov. Jej významnou súčasťou je aj výr skalný (Bubo bubo), naša najväčšia sova, pre ktorú sú typické výrazné perové "ušká" na hlave a nohy operené až po pazúry. Obýva lesné komplexy, skalné biotopy, opustené kameňolomy, zrúcaniny. Hniezdi na zemi pod vývratmi stromov alebo v dutinách starých stromov, v puklinách a vo výklenkoch skál. Hniezdom je plytká jamka v zemi alebo na skalnom podklade. Vlastné hniezdo si nestavia, niekedy využíva hniezda po iných vtákoch. Hniezdi raz do roka, zvyčajne znáša v marci postupne dve až tri biele vajcia. Na znáške sedí samica, samec jej v tom čase nosí potravu. Približne po 35 dňoch sa začínajú liahnuť mláďatá. Keďže sa liahnu postupne, sú medzi nimi značné rozdiely vo veľkosti. Mláďatá kŕmia obaja rodičia. Hlavnú zložku potravy výra skalného tvoria malé a stredne veľké cicavce, najmä hraboše, myši, potkany, králiky, zajace, ježe, z vtákov jarabice, bažanty, holuby, vrany. Ohrozený je viacerými faktormi, najčastejšie ide o vyrušovanie počas hniezdenia, turizmus, lesohospodársku činnosť, otravy spôsobené chemizáciou poľnohospodárstva, úhyny po zrážkach s autami alebo zasiahnutie elektrickým prúdom na stĺpoch smrti. Výr skalný je chránený zákonom o ochrane prírody a krajiny ako druh európskeho významu. Zaradený je do dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín (CITES) a tiež do smernice o vtákoch, ktorá tvorí základ európskej sústavy chránených území NATURA 2000.

Predmetom mesiaca je pomôcka na prebíjanie brokového streliva – zakružovačka. Je to súčasť súboru predmetov s poľovnícko-vojenskou tematikou, ktorý pochádza z povaly rodinného domu v obci Jacovce neďaleko Topoľčian. Zakružovačka pochádza pravdepodobne z 30. – 50. rokov minulého storočia, a bola určená k výrobe brokového streliva kalibru 16. Prebíjanie (domáca výroba) brokového streliva bola v minulosti veľmi populárnou činnosťou a aj dnes sa snáď nájdu strelci, ktorí ho praktikujú. Tak ako aj v prípade iných druhov streliva, aj brokové náboje sa prebíjali hlavne z úsporných dôvodov prebíjané strelivo bolo lacnejšie ako fabrické kupované. Lovec si mohol tiež pomocou prebíjania vyrobiť strelivo, ktoré vyhovovalo jeho osobným požiadavkám a potrebám. Na prebíjanie bolo potrebné si zaobstarať, okrem komponentov na výrobu, aj patričné náradie. Išlo o lis na výmenu resp. osadenie novej zápalky do dna nábojnice, váhu alebo odmerky na strelný prach a broky, drevenú tyčku vhodného priemeru na utláčanie alebo utesnenie prachu kartónovým krúžkom, ideálne aj lievik a napokon zakružovačku. Tá sa upevnila na stôl a jeden po druhom sa do nej vkladali prebíjané náboje. Pákou sa náboj do zakružovačky natlačil a otáčaním kľuky dochádzalo k jeho uzatvoreniu – pevnému „zakrúženiu“ okraja papierovej nábojnice. Po zakrúžení bol náboj pripravený na použitie. Prezentovaná zakružovačka je vítaným prírastkom, ktorý vhodne dopĺňa našu zbierku predmetov s loveckou tematikou.

Tento botanický druh, obsiahnutý v botanickej zbierke múzea, sa vyznačuje viacerými unikátnymi vlastnosťami, ktoré nenájdeme v celej rastlinnej ríši. Objav nových prírodných látok v chmeli a popis širokej škály zdraviu prospešných vlastností úplne zmenil pohľad na túto rastlinu. Chmeľ je predovšetkým technickou plodinou, ktorá sa pestuje ako druhá pivovarská surovina hneď po jačmeni. Vďaka vyše tisícke identifikovaných chemických zlúčenín spúšťa nové trendy uplatnenia a vracia sa aj ako liečivo. Široké spektrum biologicky aktívnych látok, od protivírusových, antioxidačných, estrogénnych až po silné protirakovinové účinky, posúvajú využitie chmeľu od varenia piva do oblastí farmácie, kozmetiky a potravinárstva. Chmeľ poznali už starovekí Rimania, v čase Plínia bol považovaný len za bežnú záhradnú zeleninu. Mladé chmeľové výhonky vtedy pripravovali ako špargľu. Približne od 8.storočia sa začal používať v pivovarníctve, keď ho nemeckí mnísi začali pridávať do piva. Pozorovaním zistili, že chmeľové šištice (hlávky) sú trvanlivé a odolné voči hnilobe, vďaka čomu sa mohli uplatniť ako výborný konzervačný prostriedok. Podľa záznamov z 11. storočia nemecká lekárka, botanička a mystička svätá Hildegarda z Bingenu ako prvá hovorí o liečebnom využití chmeľu. Odhalila jeho utišujúci účinok, no zároveň upozornila, že niektorí ľudia môžu na chmeľ reagovať precitlivelo. Toto sa zhoduje s názorom Angličanov, ktorí tvrdili, že chmeľ podporuje aj „melancholické nálady“. Rozhodne záležalo aj od toho, akým množstvom chmeľu sa človek liečil. Americkí Indiáni z kmeňov Cherokee a Delaware ho totižto používali práve naopak, na utíšenie bolestí hlavy, zubov, pri reumatických bolestiach a pri zápaloch vnútorných orgánov. Na prelome novoveku bol chmeľ považovaný za vhodný pri liečbe astmy, hnisaní uší, žltačke, vodnatieľke a pri chorobách sleziny. Zo 16. storočia pochádzajú zmienky o jeho použití aj v kozmetike. Lekár a botanik Pietro Andrea Mattioli odporúčal používať odvar z chmeľových šištíc na čistenie pleti. Chmeľové žliazky, tzv. lupulín pre medicínu objavil v r. 1803 Deroche a od r. 1813 ako sedatívum ho uplatnil parížsky lekárnik Planche. Taxonomicky rod Humulus L., ktorý patrí do čeľade konopovitých (Cannabaceae) pozostáva z troch druhov. Nám známy chmeľ obyčajný (Humulus lupulus L.) je pôvodnou rastlinou v oblastiach severného mierneho podnebného pásma. Dnes patria všetky komerčne pestované odrody chmeľu do spomínaného druhu. Za centrum jeho pôvodu sa považuje Čína. Vedecké pomenovanie chmeľu pozostáva z dvoch latinských slov, a to humus - zem, čo naznačuje, že ak sa nepodoprie, tak sa plazí po zemi. Druhé slovo lupus - vlk odkazuje na to, že škodí iným rastlinám. V súčasnosti sa takmer v celej Európe, západnej Ázii a Severnej Amerike pre účely pivovarníctva, výrobu liečiv a kozmetiky pestujú v chmeľniciach len samičie rastliny, ktorých šišky sa nesmú opeľovať . V ľudovom liečiteľstve sú chmeľové hlávky osvedčeným prostriedkom proti nespavosti, neurózam a hystérii. Pôsobí sedatívne, podporuje trávenie, ženám prospieva pri klimakterických ťažkostiach, mužom zmierňuje problémy s prostatou. Okrem toho chmeľ povzbudzuje chuť do jedla, tíši kŕče a účinkuje močopudne. Pôsobí proti vypadávaniu vlasov a zlepšuje prekrvenie pleti. Zaujímavosťou je, že chmeľom sa zvyknú plniť vankúše, aby navodili príjemný spánok. Vo fytoterapii sa chmeľ tradične používa ako účinné sedatívum, pričom upokojuje podráždenú nervovú sústavu, pomáha pri nespavosti a problémoch v období klimaktéria. 

Počas obhliadky hradiska v katastrálnom území obce Bojná v roku 1998 sa pracovníkom SÚPK a inšpektorátu MKSR (I. Bielik, PhDr. Jurkovič, Mgr. Jankovič) podarilo objaviť depot dvadsiatich troch kusov sekerovitých hrivien stredných až väčších rozmerov skutých do tvaru štíhlej (atypickej) sekerky s čepeľou, krčkom a hlavicou s očkom (uškom). Čepele sú väčšinou tenké, listovité, lyžicovitého tvaru, s takmer ostrými hranami, s najväčšou hrúbkou a najmenšou šírkou v priestore napojenia na kŕčok, ukončené do poloblúkového tvaru. Kŕčok v porovnaní s čepeľou je väčšinou otočený o 90°, úzky, dlhý, v priereze kvadratický, s takmer ostrými hranami, s najväčšou šírkou v mieste napojenia na čepeľ. Hlavice sú väčšinou roztepané, v porovnaní s krčkom tenšie, s očkami (uškami) tesne nad miestom napojenia na kŕčok, ukončené do poloblúkovitého tvaru. Očká (ušká) sú prerazené z jednej strany, kvadratického tvaru, niekedy asymetricky posunuté k jednému okraju, na hlavici tvoria korýtkovité prežliabnutia, vo väčšine prípadov ich okraj vystupuje nad hlavicu. Najväčšie poškodenie je viditeľné na okrajoch a ukončeniach čepelí a v jednom prípade aj v mieste napojenia čepele na kŕčok. Povrch všetkých predmetov nesie stopy menších alebo väčších nerovností a je poškodený koróziou. Výskyt týchto nálezov je potvrdený predovšetkým v oblasti niekdajšieho jadra Veľkej Moravy, čiže v moravskej časti dnešnej Českej republiky a na západnom Slovensku. Poznáme ich však aj zo širšieho stredoeurópskeho priestoru (východ Slovenska, Malopoľsko), zo stredného toku riek Volga a Kama (územie dnešných republík Tatarstan a Udmurtsko) a taktiež z južného Nórska. Pôvodne archeológovia uvažovali o sekerovitých hrivnách ako o praktických nástrojoch či dokonca zbraniach, ale kvôli tvaru nevhodnému na použitie pri akejkoľvek remeselnej činnosti a nevalnej kvalite vyhotovenia boli tieto hypotézy čoskoro celkom opustené. Ako problematické sa ukázali aj názory, že išlo o obyčajné železné polotovary, ktoré slúžili k lepšiemu transportu železa z hutníckych do kováčskych dielní. Z veľkomoravského obdobia totižto zatiaľ nepoznáme doklady výskytu sekerovitých hrivien v nejakých kováčskych alebo hutníckych dielňach a na základe experimentálnej archeológie bolo jednoznačne preukázané, že ich tvar je pre ďalšie spracovanie úplne nevhodný a vedie k citeľným stratám železa. Súčasné bádanie sa tak prikláňa k názoru, že išlo o regionálnu variantu takzvaných predmincových platidiel, ktoré majú množstvo analógií po celom svete. Z archeologických nálezov tieto hrivny miznú v priebehu 10. storočia, teda v čase, keď sa rúca Veľká Morava a jej ekonomický systém. Vyhodnotenia niektorých lokalít však ukazuje, že mohli cirkulovať ešte určitý čas aj po jej páde. Podiel na definitívnom vymiznutí sekerovitých hrivien mohol mať aj nástup mincových razieb.