Džbán zvaný ,,sova“, je zbierkovým predmetom z fondu etnografie a predstavuje výnimočný kúsok zo zbierky majoliky Tribečského múzea. Pochádza zo západného Slovenska, má modro-čierny dekor, ktorého ústredným motívom je ruža. Džbán sa datuje do roku 1851. Na dne je značka IK, pričom ide o spojenú signatúru viacerých džbánkarov z Bolerázu – Weny Imrich a Jakub. Zásluhu na rozšírení výroby majoliky na území Slovenska majú habáni – náboženská sekta novokrstencov (anabaptisti – krst sa uskutočňoval až v dospelom veku jedinca), ktorá prichádzala na Moravu (od roku 1525) a odtiaľ na Slovensko (prví v roku 1546) zo severného Talianska, južného Tirolska a Nemecka a zo Švajčiarska. V súvislosti s narastajúcou konkurenciou priemyselne vyrábaného hrnčiarskeho tovaru v 19. storočí (kamenina, porcelán, smalt), sa zrýchlila výroba majoliky na úkor kvality, čo sa prejavilo i v obmedzenej farebnosti (napr. modro-biela), ako je to i v prípade tohto džbánu. To však neuberá na výnimočnosti tohto zbierkového predmetu, ktorý má Tribečské múzeum vystavený vo svojich priestoroch.

Názov krištáľ pochádza z gréckeho krystalos, alebo kryos, čo znamená ľad alebo chlad. V staroveku si ľudia mysleli, že krištáľ je hlboko a pevne zmrazený ľad, ktorý sa nemôže nikdy roztopiť. Krištáľ - oxid kremičitý je bezfarebnou a priehľadnou odrodou kremeňa, ktorý je najrozšírenejšou zložkou zemskej kôry a dôležitým horninotvorným minerálom. Je odpradávna obľúbenou surovinou. Prvé použitie krištáľu na nástroje sa odhaduje na 4,5 miliónov rokov. Takmer pred 5 tisíc rokmi starí Egypťania z priezračného kremeňa začali taviť sklo. Tejto priezračnej odrode kremeňa bola po tisícročia prisudzovaná magická moc. Liečitelia mnohých starých kultúr, rovnako ako primitívnych národov, využívali tento minerál k liečbe najrôznejších ochorení, k vymetaniu zlých démonov, na ochranu pred nočnými morami. Od stredoveku sa z veľkých kryštálov kremeňa vyrábali nádoby pre kláštorné poklady a krištáľové gule. Na Slovensku vzniklo v stredoveku dnes už nepoužívané pomenovanie horský krištáľ na odlíšenie od, v tom čase vynájdeného, dokonale bezfarebného kusu skla. Krištáľ sa nachádza v pegmatitoch, v žilách alpského typu, zriedkavejšie v hydrotermálnych žilách alebo v rozsypoch. Vyskytuje sa na mnohých miestach na celom svete, najväčšie kusy pochádzajú z Brazílie a Madagaskaru. Kusy suroviny dosahujú desiatky kilogramov, najväčší krištáľ nájdený v roku 1719 v Zinggenstocku vo Švajčiarsku mal hmotnosť 800 kg. Na Slovensku sa nádherné kryštalické drúzy kremeňa nachádzajú napríklad v Štiavnických vrchoch a v Kremnických vrchoch. Krásu krištáľu často rušia rôzne uzavreniny, najčastejšie rutil alebo turmalín. Číre bipyramidálne obojstranne vyvinuté kryštáliky kremeňa sa nazývajú Marmarošské diamanty. Ich veľkosť zriedkakedy presiahne 10 mm. Ich hlavné lokality sú Zakarpatská oblasť (Rusko), Sibír (Rusko) a Arkansas (USA).

O tejto zbrani sa nedá hovoriť bez toho, aby sme nespomenuli aj jedno z najlegendárnejších mien v spojení so zbraňami – ide o Johna Mosesa Browninga, konštruktéra zbrane. John Moses Browning patril k veľmi talentovaným ľuďom. Hovorí sa, že v obchode svojho otca sa naučil zbrane opravovať skôr, než vedel čítať a písať. O Browningove zbrane sa začala zaujímať zbrojovka Colt, a onedlho od Browninga odkúpila práva na výrobu niekoľkých pištolí s licenciou pre Spojené štáty a Kanadu. Firma Colt však neplánovala pištole vyrábať – šlo im o kontrolu trhu, aby neklesali predaje ich revolverov. John Browning sa teda spojil so zbrojovkou FN v meste Liége v Belgicku. Prvé kusy, spolu s príslušnou muníciou kalibru 7,65x17mm, tam zišli z výrobnej linky v januári 1899, po prijatí malých zmien vznikol legendárny model 1900. Okrem Belgicka zbraň používali aj ozbrojené zbory Rakúsko – Uhorska, Nemecka, Fínska, Nórska... Zbraň priniesla mnoho revolučných prvkov. V prvom rade, je to pištoľ ovládaná pohyblivým záverom, čo bola novinka. Pohyblivý záver má dnes drvivá väčšina pištolí. Inak ide o jednočinnú zbraň s klasickým priamobežným úderníkom fungujúcu na princípe spätného rázu. Tiež ide o prvú, masovo dostupnú pištoľ s odnímateľným zásobníkom v rukoväti. A tiež ide o zbraň, ktorá v podstate stvorila trh so samonabíjacími pištoľami. Pištole sa predávali aj predtým, ale neboli tak dostupné. Toto bola spoľahlivá, pomerne lacná, kompaktná a moderná zbraň, veľmi vhodná aj na skryté nosenie – a to jej otvorilo bránu do sveta. Kópie zbrane sa dokonca vyrábali aj v Číne a neskôr aj v Severnej Kórei. Jednou vetou, táto pištoľ „naštartovala“ trh s modernými samonabíjacími pištoľami a ukázala smer vývoja na dlhé roky dopredu. Týchto zbraní sa vyrobilo viac než 700 000 kusov. Celý mechanizmus zbrane má len jednu vinutú pružinu, ktorá je umiestnená nad hlavňou a set troch listových pružín v rukoväti - pružina spúšte, poistky a záchytu úderníka v jednom. Umiestnenie pružiny nad hlavňou má výhodu – os hlavne je veľmi nízko nad rukou, čo prispieva k miernemu spätnému rázu a v spojení s použitým nábojom, ktorý sám o sebe „nekope“, išlo o príjemne strieľajúcu a presnú zbraň. Zbraň zo zbierok Tribečského múzea má sériové číslo 564. Je vyrazené na oboch celkoch záveru aj na ráme zbrane, ide teda o pôvodný kus. Snáď pochádza z dodávky pre belgickú armádu - armáda si objednala črienky hladké, ako na tejto zbrani. Zbraň sa zachovala v dobrom stave, s výnimkou chýbajúceho zásobníka a vyštiepenej ľavej črienky (čo sa ale bežne stávalo, preto má dnes množstvo týchto pištolí črienky drevené). Ide o zbraň kompaktnú a plochú, k čomu prispieva aj jednoradý zásobník. Spúšť má povrchovú úpravu sýtym modrením, čo patrí k znakom prvých Browningov 1900. Z užívateľského pohľadu má zbraň dva mínusy. Prvým ja záchyt zásobníka. Je veľmi malý, ťažko dostupný a len minimálne prekračujúci obrys rukoväte. Navyše má dosť tuhú pružinu. Druhým mínusom sú mieridlá. Cieľnik je úzky, s plytkým výrezom do V, a dosť nízky. Muška je zasa úzka a vysoká, je možné ju poškodiť. Konečne, mieridlá sú pevné, čiže sa užívateľ musel uspokojiť s tým, kam mu zbraň strieľala a zžiť sa s ňou. Celkovo ide o skutočne prelomovú zbraň. Aj keď sa na Browning 1900 už dnes zabudlo, nemožno poprieť fakt, že ide v mnohých ohľadoch o prapredka skoro všetkých moderných pištolí, ktorý v podstate utváral moderný trh so samonabíjacími pištoľami.  

Dravé vtáky patria celosvetovo medzi najvzácnejšie druhy vtáctva. Ako vrcholové články potravných reťazcov regulujú početnosť lovených druhov, najmä hlodavcov, čím udržiavajú v prírode biologickú rovnováhu. V uplynulom roku bola zoologická zbierka múzea rozšírená o dermoplastické preparáty viacerých druhov dravcov, medzi nimi aj o orla krikľavého (Aquila pomarina). Tento vzácny druh dravca sa vyskytuje v rôznych typoch lesov v blízkosti lúk, polí a pasienkov. Hlavnú zložku jeho potravy tvoria drobné cicavce, najmä hlodavce, ako sú hraboše, myši, chrčky, sysle a príležitostne loví aj mláďatá vtákov. Orly krikľavé sú sťahovavé a na hniezdiská prilietajú začiatkom apríla. Hniezda si stavajú vysoko na stromoch. Samička znáša dve vajíčka, z ktorých sa s odstupom pár dní vyliahnu orlíčatá. U mláďat orla krikľavého je vyvinutý kainizmus, jav pomenovaný na základe biblického príbehu o bratoch Kainovi a Ábelovi. Ide o konkurenčný vzťah, kedy skôr vyliahnuté staršie, silnejšie mláďa zamedzí mladšiemu súrodencovi prístup k potrave a fyzicky naňho útočí, následkom čoho zahynie. Preto orly spravidla vychovajú ročne len jedno mláďa.

Žigmund Luxemburský sa narodil 14. februára 1368 v Norimberku ako syn cisára Karola IV. a Alžbety Pomoranskej. V detstve ho vychovával známy taliansky humanista Niccolo Beccari. Otec Karol ho predurčil k vládnutiu na poľskom tróne, z toho dôvodu bol aj zasnúbený ako 11-ročný s dcérou Ľudovíta z Anjou. Tá bola ale neskôr, aj napriek predchádzajúcej zmluve, zasnúbená s Ľudovítom Orleánskym. Preto Žigmund vpadol na čele vojska do Uhorska a aj napriek odporu uhorských šľachticov si vynútil s Máriou svadbu a 31. marca 1387 bol korunovaný v Stoličnom Belehrade za Uhorského kráľa. Bol ctižiadostivý politik, snažil sa presadzovať svoje záujmy. V roku 1410 bol korunovaný za nemeckého kráľa, 1419 za českého a v roku 1433 sa dokonca stal aj rímskonemeckým cisárom. Jeho obdobie vládnutia bolo poznačené mnohými vyčerpávajúcimi vojnovými konfliktami. S Benátkami bojoval o oblasť Dalmácie, od juhu sa do Uhorska tlačili Turci, v Čechách bolo proti nemu rozšírené husitské hnutie. V roku 1328 bola založená kremnická mincovňa, za čias Karola Róberta sa tu začali raziť zlaté florény (názov odvodený podľa vzoru zlatých mincí razených vo Florencii) a zlaté dukáty (benátske zlaté mince sa označovali DVCAT). Žigmund Luxemburský ukončil razenie florénov, razili sa iba zlaté dukáty. Taktiež sa upustilo aj od zobrazovania sv. Jána Krstiteľa na reverze mincí, do popredia sa dostal sv. Ladislav, uhorský panovník z rodu Arpádovcov, ktorý vládol v rokoch 1077 – 1095. V prvej polovici Žigmundovho vládnutia sa na averze mincí zobrazoval delený štít s arpádovskými brvnami a brandenburskou orlicou. Od roku 1402 až do jeho smrti orlicu nahradil český dvojchvostý lev, ktorým chcel poukázať na nárok vládnutia v českých krajinách. Tribečské múzeum v Topoľčanoch má taktiež v zbierkach 1 zlatý dukát Žigmunda Luxemburského. Priemer mince je 21 mm, váhu 3,55g. Rýdzosť dukátov sa blížila k 99% čistého zlata. Na averze mince môžeme vidieť spomínaný štvrtený štít s českým levom a arpádovskými brvnami. Po obvode je text SIGISMVNDI •D • G • R • VNGARIE. (Žigmund, z božej milosti kráľ Uhorska). Na reverze je už zobrazený sv. Ladislav s kráľovskými atribútmi, text po obvode znie S • LADISLAVS • REX (sv. Ladislav, kráľ). Minca bola razená v mincovni v Kremnici na sklonku jeho vlády, v časoch komorského grófa (dohliadal na správnu razbu mincí) Johannesa Siebenlindera, o čom hovorí značka K•S. Písmeno “K“ značí mesto Kremnica a písmeno “S“ meno grófa. Zlaté dukáty sa nerazili iba v kremnickej mincovni, okrem nej sa razilo taktiež v Košiciach, Budíne, Pécsi (Madˇ), Baiu Mare, Offenbányi a Sibiu (Rum).

V botanickej zbierke Tribečského múzea v Topoľčanoch má okrem iných herbárových položiek svoje opodstatnené zastúpenie i chmeľ obyčajný (Humulus lupulus) patriaci medzi trváce, popínavé byliny z čeľade konopovité (Cannabaceae). Jeho pôvodným domovom je Európa a stredná Ázia, odkiaľ sa rozšíril do celého mierneho pásma severnej pologule. Ako vlhkomilný druh v prírode rastie roztrúsene v lužných lesoch, pobrežných krovinách, v zárastoch neošetrovaných kanálov a priekopách, na rumoviskách, od nížin do pahorkatín. Pravotočivá stonka s háčikovitými chĺpkami a prichytávajúcimi úponkami rastie do výšky až 6 metrov. Protistojné, široko vajcovité listy s pílkovitými okrajmi a srdcovitou bázou sú trojlaločné až päťlaločné. Je to dvojdomá rastlina, osobitne rastú samčie a samičie jedince. Samčie kvety v metlinách tvoria zelenkasté okvetie a päť tyčiniek. Samičie kvety sedia v pazuchách listeňov v krátkych klasoch a počas dozrievania sa menia na previsnuté vajcovité šištice. Kvitne v máji až júli, plody dozrievajú v auguste až septembri. Na okvetí a nažkách sú uložené drobné žliazky obsahujúce horkastú voňavú látku - lupulín. Divorastúci chmeľ pre pivovarníctvo a farmáciu nemá veľkú cenu. Jeho šišky na tieto účely treba šľachtiť. V chmeľniciach sa pestujú vyšľachtené odrody len samičích rastlín a samčie rastliny sa zo zákona likvidujú, pretože nimi oplodnené hlávky majú zníženú kvalitatívnu hodnotu. Chmeľ sa pestuje aj na Slovensku, jeho výmera však kvôli klimatickým zmenám z roka na rok klesá, i keď bol a je jedným z najlepších na svete. Po slade je chmeľ druhou hlavnou pivovarníckou surovinou pre prípravu akostného piva európskeho typu. Najcennejšou časťou rastliny sú chmeľové hlávky, tzv. šištice. Účinné látky obsiahnuté v nich predstavujú nenahraditeľné zlúčeniny, ktoré sú pre chmeľ výnimočné. Technologicky najdôležitejší je obsah horčín, z ktorých najvýznamnejšie sú humulón (α-horké kyseliny) a lupulón (ß-horké kyseliny) a živice dodávajúce pivu charakteristickú chuť. Triesloviny sú pri varení sladu zodpovedné za zrážanie bielkovín a tým podporujú tvorbu lomu. Silice sú hlavnou zložkou vône chmeľu, ktoré prispievajú k celkovej aróme piva. Hlavné obsahové a sprievodné látky zvyšujú odolnosť piva proti kvaseniu, ovplyvňujú penivosť a vplyvom antibakteriálnych vlastností pôsobia na jeho priezračnosť a stabilitu. Vôňa chmeľu je typická pre jednotlivé druhy odrôd i pestovateľské oblasti. Chmeľ nie je iba súčasťou receptúry varenia piva. Žlté samičie súkvetie tejto liany má preukázané sedatívne a hypnotické účinky, ktoré zmierňujú príznaky psychického stresu. Droga je teda vhodná pri liečbe krátkodobej miernej nespavosti alebo ako doplnok pri liečení nespavosti syntetickými liečivami. Hormonálne účinné zložky sa hojne využívajú aj v kozmetike. 

K najvzácnejším pamiatkam uloženým v archeologickom fonde Tribečského múzea bezpochyby patrí korpus Krista objaveným na lokalite Krásno poloha Chríb. Archeologický výskum tu prebehol v rokoch 1952-1954 pod vedením Oldricha Krupicu, amatérskeho archeológa a učiteľa z Bošian, a počas neho tu boli odkryté základy kamenného románskeho kostola s polkruhovou apsidou a obdĺžnikovou loďou z konca 11. storočia, viaceré mladšie prístavby kostola, rozsiahly kostolný cintorín z konca 11. až začiatku 19. storočia, včasnonovoveká kamenná ohrada (ohraničujúca novoveký cintorín s kostolom), základy novovekej kostnice a masívne náhrobné kamene. Korpus zobrazuje štylizovanú podobu ukrižovaného Krista vyhotovenú z liateho bronzu (výška cca 104 mm, rozpätie ramien 55mm). Na hlave má tŕňovú korunu naznačenú pomocou jednoduchej rytej línie po obvode vrchnej časti hlavy; veľké očnicové oblúky, rovný nos a líniou naznačené zovreté pery. Ľavá ruka smeruje od lakťa hore, pravá je vystretá, konce rúk nie sú zachované. Kužeľovité telo v strede pretína opasok nosený na tunike, nohy v tesnej blízkosti vedľa seba, sú ukončené naznačením chodidiel. Korpus bol pôvodne pravdepodobne upevnený na drevenom kríži (čo dokladajú otvory na konci pravej ruky a chodidlách) a mohol byť využívaný pri väčších cirkevných sviatkoch počas slávnostných sprievodov veriacich mimo kostol. Tento artefakt je považovaný za významný doklad svedčiaci o šírení katolíckej viery a vyspelosti stredovekého umeleckého remesla. Z neveľkého počtu paralelných nálezov stredovekých bronzových korpusov objavených na juhozápadnom Slovensku a v západnej časti Maďarska korpus z Krásna patrí k najstaršie datovaným. Jeho rozmery korešpondujú s rozmermi nálezov zo spomínanej oblasti, čo potvrdzuje domnienku, že ide o uhorský pôvod tohto výrobku. Na základe koncentrácie nálezov na vyššie uvedenom území sa predpokladá, že širšie okolie Balatonu je priestorom, kde sa pravdepodobne vyskytovala dielňa vyrábajúca tento druh korpusov.

V geologickej zbierke Tribečského múzea v Topoľčanoch sa nachádza aj vzácny železný meteorit pochádzajúci z Košíc z roku 1997. Meteority sú kozmické telesá - bolidy, ktoré dopadli na zemský povrch. Rozlišujú sa kamenné meteority (chondrity a achondrity), ktoré sú častejšie a železné meteority. Veľmi zriedkavé sú kamenno – železné meteority. Chondrity obsahujú okrem olivínu, pyroxénu a plagioklasov, ktoré sa bežne nachádzajú na Zemi, aj telieska tzv. chondruly. Tie sa považujú za primitívny materiál prvotnej Slnečnej sústavy. Achondrity sú silikátové meteority bez obsahu chondrúl. Svojím zložením sa podobajú na horniny zemského plášťa. Železné meteority boli súčasťou jadra dávno stratenej planéty alebo veľkého asteroidu, z ktorého sa predpokladá, že sa vytvoril medzi Marsom a Jupiterom. Sú to najhustejšie materiály na Zemi a veľmi ich priťahuje silný magnet. Väčšina vzoriek v tejto skupine má obsah železa asi 90% - 95%, zvyšok predstavuje nikel a stopové prvky. Železné meteority sa zaraďujú do tried podľa chemického zloženia a štruktúry. Štrukturálne triedy sa určujú štúdiom dvoch zložiek zliatin železa a niklu: kamacitu a tenitu. Tieto zliatiny majú zložitú kryštalickú štruktúru známu ako Widmanstättenova štruktúra, pomenovaná po grófovi Aloisovi von Widmanstättenovi, ktorý tento fenomén opísal v 19. storočí. Táto mriežkovitá štruktúra je veľmi krásna a je dobre viditeľná pri procese, ak sa meteorit železa nakrája na platne, vyleští a potom vyleptá v slabom roztoku kyseliny dusičnej. V kryštáloch kamacitu nájdených v tomto procese sa meria priemerná šírka pásiem, výsledný údaj sa použije na klasifikáciu meteoritov železa do štruktúrnych tried. Žehlička s tenkým pásikom (menej ako 1 mm) sa nazýva „oktaedrit jemnej štruktúry“, so širokým pásom „hrubý oktaedrit“. Často sú kovovým jadrom asteroidov, ktoré mali silikátový plášť, podobne ako planéty Slnečnej sústavy. Železné meteority teda predstavujú aj istý historický záznam utvárania kovových jadier planét. 

Fujara je považovaná za slovenský kráľovský hudobný nástroj. Niet o tom pochýb, pretože svojím prevedením i štýlom ako sa na nej vyludzujú tóny je jediná svojho druhu, nakoľko sa s takýmto nástrojom nikde inde vo svete nestretneme. Fujara je nástroj pastierskej kultúry doložený na našom území od konca 17. storočia. Je to dlhá trojdierková hranová píšťala odvodená z basového modelu trojdierkových píšťal s pomocným vzduchovodom. Tri hmatové otvory sa nachádzajú v jej spodnej polovici, ktorá je bohato ornamentálne, zriedkavejšie figurálne zdobená, vypaľovaná kyselinou, vyrezávaná hlbokým vrubom alebo vybíjaná mosadznými vlnitými vrubovitými páskami. Za kolísku fujary sa považuje stredné Slovensko, Podpoľanie a severný Gemer, kde sa aj najviac rozšírila. Je nástrojom pastierov, jej repertoár tvoria pastierske a zbojnícke piesne. Nástroj sa v 20. storočí stal symbolickou kultúrnou výbavou slovenského etnika a neskôr aj symbolom slovenskej štátnosti. Z pôvodne metrového nástroja sa dĺžka fujary predĺžila v súčasnosti až na 2,5 metra. Unikátnosť tohto hudobného nástroja bola docenená aj na svetovej úrovni, pretože bola v roku 2008 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva a v roku 2005 bola vyhlásená za „Masterpiece of the Oral and Intangible Heritage of Humanity“ (voľný preklad z ang. – Majstrovské dielo ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva). V depozitári etnografie máme dve fujary a to od dvoch majstrov - umeleckých rezbárov, ktorí sa venovali aj výrobe betlehemov, drevených plastík a drevorezieb. Fujaru, ktorú Vám predstavujeme je menšia, má 161,5 cm a zhotovil ju v roku 1985 Jozef Jonis z Veľkého Klíža. Druhú, ktorá je o 10 cm dlhšia vyrobil Jozef Cmarko z Partizánskeho v roku 1981. Obe fujary sú zdobené štylizovaným rastlinno-geometrickým ornamentom, pričom motív je prebraný z oblasti jej kolísky Detvy. Fujara na obrázku od pána Jonisa je vyrobená z čiernej bazy, technikou vyrezávania a leptania pomocou kyseliny sírovej a dusičnej. Povrch fujary ako aj vyrezávaný ornament je zafixovaný včelím voskom a terpentínom. Jozef Jonis sa venoval drevorezbe niekoľko desaťročí a jeho diela našli uplatnenie nielen doma, ale aj v ďalekom svete, vo Veľkej Británii, za morom v USA a Kanade. Od majstra dostal reliéf Jánošíka aj bývalý prezident Michal Kováč. Fujaru s venovaním zas syn Tomáša Baťu, ktorý po roku 1989 prišiel na návštevu do Topoľčian. Okrem iného vyrezal drevený kostolík obce, ktorý sa stal obetným darom pri svätej omši počas návštevy pápeža Jána Pavla II. Pán Jonis na výrobe drevorezieb a fujár nezbohatol, svojej práci sa venoval so zanietením a robil ju vždy z nadšenia a lásky k tým, ktorí ho o to požiadali. Právom je preto jeho fujara predmetom mesiaca september. 

V zoologickej zbierke múzea majú svoje zastúpenie aj dermoplastické preparáty viacerých druhov sov. Z novších prírastkov treba spomenúť výrika lesného (Otus scops). Je to malá sova, ktorá je svojím vzhľadom veľmi nenápadná. Hrdzavohnedým sfarbením so sivými tónmi pripomína konár alebo kôru stromov. Charakteristické sú perové ušká na hlave. Podobne ako ostatné druhy sov, aj výrik je aktívny v noci. Jeho biotopom sú teplomilné stanovištia, ako sú okraje lesov v blízkosti poľnohospodárskych plôch, stromoradia, parky, záhrady, staré sady a vinohrady. Na hniezdenie vyhľadáva dutiny starých stromov, najmä dubov, topoľov, vŕb, v ovocných sadoch hniezdi v dutinách jabloní, hrušiek a orechov. Výrik lesný je jediná u nás žijúca sťahovavá sova. Z afrických zimovísk k nám prilieta v apríli a hniezdiť začína v máji. Samička znáša vajíčka na holý podklad dutiny. Ich počet závisí od dostatku potravy, môže ich byť 2-5. Na vajíčkach sedí len samička, samček ju v tom čase zásobuje potravou. O mláďatá sa starajú obaja rodičia približne tri týždne, po opustení hniezda ich naďalej dokrmujú. V septembri odlieta na zimoviská. Hlavnú zložku potravy výrika tvorí hmyz, najmä nočné motýle, chrobáky, kobylky. V malej miere sú zastúpené drobné cicavce a mláďatá vtákov. Je zákonom chránený. Ohrozený je nielen stratou vhodných biotopov, ako sú pasienky s roztrúsenými bútľavými stromami, ale aj chemizáciou poľnohospodárstva spôsobujúcou úbytok vhodnej potravy.