Spracovanie konope v regióne stredného Ponitria

Pôvod a využitie konope

Konopa siata je kultúrna rastlina, ktorú ľudia poznali už v 3. tisícročí pred n. l. Jej pravlasťou je stredná Ázia, odkiaľ sa rozšírila do celého sveta. Vo veľkom sa prvýkrát začala pestovať v 9. storočí pred n. l. v Indii. Konopa siata vznikla z konopí divých, ktoré sa ešte aj dnes vyskytujú v ázijských a čiastočne aj v európskych konopiarskych oblastiach. Čo sa týka botanického zaradenia, patrí do čeľade žihľavovitých rastlín, pričom je to rastlina jednoročná a dvojdomá – čo znamená, že sú zvlášť rastliny s kvetmi tyčinkovými, t. j. samčie, ktorým sa v starších časoch hovorilo ,,chlap“, a zvlášť sú rastliny s kvetmi piestikovými t. j. samičie – materné alebo semenné, ktorým hovorievali v minulosti ,,žena“. Samčie konope dávajú viac a jemnejšieho vlákna, než konope samičie, pretože majú stonky štíhlejšie a málo rozvetvené.

Okrem konopy ako priadnu rastlinu s kvalitnými vláknami udávame aj: ľan, žihľavu a neskôr bavlnu. U nás na Slovensku sa konopa pestovala po celé stáročia pre vysokokvalitné vlákno, ktoré sa vyznačuje viacerými výbornými vlastnosťami: je dlhé, pevné, mimoriadne odolné proti vlhkosti, a tým aj proti hnilobe. Vďaka všetkým týmto dobrým vlastnostiam bolo konopné plátno všestranne využiteľné, a dokonca sa používalo v domácom liečiteľstve, keď sa prikladalo na bravčovou masťou natretú ranu, alebo sa ním priväzoval na ranu rozdrvený lístok skorocelu. Hrubšie plátna konopných uterákov boli zároveň dobrými masážnymi prostriedkami.

Konopné tkaniny boli mimoriadne odolné voči oderu. Konopná plachta sa pri bežnom používaní neprederavila, iba sa stenčovala – i to až po desiatkach rokov. Po dlhodobom používaní a praní konopná tkanina zmäkla a vyznačovala sa výbornou pijavosťou, preto si budúce matky z najstarších konopných plachiet chystali pre svoje potomstvo plienky.

Doma vedieť vyrobiť plátno patrilo do druhej svetovej vojny k takým samozrejmým povinnostiam roľníckej ženy ako podojiť kravy, či napiecť chleba. Práca okolo konôp bola veľmi náročná a zamestnávala ženu po celý rok. Každý jeden úkon vyžadoval vedomosti, zručnosť aj trpezlivosť, ale aj dobrú fyzickú kondíciu. Popri všetkých ostatných domácich prácach ako dojenie a spracovanie mlieka, pečenie chleba, práce na poli, opatera detí a iných, žena dlho do noci pri petrolejke priadla, tkala, šila a vyšívala. Toto posledné štádium prác sa však už ani veľmi za prácu nepovažovalo, lebo žena bola už pod strechou a – sedela!

Zaujímavosť: Prvým továrenským podnikom na spracovanie ľanu na našom území, ako aj na celom území bývalého Uhorska bola pradiareň a tkáčovňa založená v roku 1868 v Kežmarku. Čo sa týka regiónu stredné Ponitrie, tak v roku 1902 postavila akciová spoločnosť v Chynoranoch továreň na spracovanie ľanu a konopí.

Spracovanie konope, máčanie, lámanie

V našom regióne sa konopa pestovala od nepamäti. V severných oblastiach Slovenska sa zase viac pestoval ľan. Proces pestovania, zberu i spracovania oboch týchto rastlín bol v minulosti rovnaký.

Cesta konopy siatej z poľa na krosná bola pri domáckom spracovaní konopného vlákna zdĺhavá a prácna. Už siatie konopného semena malo na Slovensku svoje krajové osobitosti. V niektorých obciach sa konope siali už ,,na Víta“ (20. marca), niekde v priebehu mesiaca apríla, v našom regióne najčastejšie až na Žofiu (15. mája), aby konope narástli pekné, vysoké, aby mali dlhé vlákno, ako boli podľa legendy vlasy tejto svätice. Konopa sa siala ručne z plachty.

Nevýhodou dvojdomovosti konopy siatej je časová rozdielnosť v dozrievaní, pretože kvalita a výnos vlákna závisí od určitého stupňa zrelosti konopných rastlín. Pri domáckej malovýrobe sa ako prvé trhali konope samčie, keď sa z ich kvetov prášilo, čo bolo približne v období žatevných prác (od 8. do 20. júla). To boli konope poskonné. V priebehu ďalšieho mesiaca dozrelo semeno konôp materných. Tie sa potom trhali približne koncom augusta. Poskonné i materné konope sa zväzovali do snopcov, ktoré sa nechali vejárovite rozložené sušiť.

Pri domáckej malovýrobe sa vysušené snopce močili v močidlách alebo aj v potokoch, kde ich bolo potrebné zaťažiť kameňmi, a tak ich uchrániť pred prípadným prívalom vody. Po 9 až 14 dňoch, podľa teploty ovzdušia, sa vymočené konope vyvláčili von, preprali v čistej tečúcej vode rieky Nitry (na Dríku) a opäť sa museli vysušiť. To sa už rozostavali vo dvoroch, opierali sa o ploty, kládli sa aj na pultové strechy, jednoducho všade tam, kam sa dobre opieralo slnko.

Česanie a pradenie konope

Pri ručnom spracovaní konopí po oddelení pazderia na trlici žena ďalej zušľachťovala vlákna česaním na česáku (hachli, železnici), čím sa súčasne vlákna zbavovali zbytkov pazderia a zároveň sa na klincoch česákov ďalej delili a zjemňovali. Pri česaní ostávali gazdinej v ruke najkvalitnejšie a najdlhšie vlákna, ktoré sa volali povesnové. Na česáku ostávali kratšie, ktorým sa hovorilo kúdeľné, najkratšie sa zaraďovali do tretej triedy kvality a mávali rôzne miestne názvy. Najspodnejší odpad sa už nespriadal, ale slúžil v dome na rôzne účely – tesnenia, čistenie rúk pri zabíjačkách a pod. Pri domácom spracovaní dobre vyčesané vlákna, ktoré držala žena v ruke v takom množstve aké obsiahla, stáčala a zväzovala do hlavičiek. Takto pozväzované povesná či kúdele sa spájali do väčších celkov a čakali na spriadanie.

Pradenie je pracovný postup, ktorého výsledkom je priadza – ručne spojené vlákna na určitú hrúbku. Je viac ako pravdepodobné, že živočíšne vlákna vedel človek spriadať skôr ako rastlinné. Na spriadanie človek potreboval šikovné prsty a vreteno, na ktoré hotovú priadzu navíjal. Výkon priadky na vretene bol 60 až 100 m priadze za hodinu – podľa hrúbky, ktorú si zvolila.

Pradenie podstatne urýchlilo vynájdenie kolovratu. Nevie sa s určitosťou, kde a kedy sa kolovrat zrodil. Je pravdepodobné, že to bolo v Indii. Na Slovensku sa kolovrat ujímal pomaly, pretože bol drahý. Pred rokom 1918 bol rozšírený na väčšine územia západného Slovenska a časti stredného Slovenska. Najneskôr prenikol na východné Slovensko, kde bol označovaný ako frišná alebo nemecká kúdzel. Už toto pomenovanie vystihuje jeho technické prednosti pre urýchlenie pradenia. Pokrok kolovratu spočíva v inštalácii pedálu a prevodu na poháňanie kolovratu nohou.

Ku kolovratu pribudla praslica, na ktorú sa pripevňovala kúdeľ. Praslice mali najrozličnejšiu podobu a spracovanie. Od obyčajnej rozvetvenej haluze až po majstrovsky vyrezávané diela, ktorými mládenci a manželia obdarúvali dievky a manželky. Skúsenosť priadkam ukázala, že za vlhka sa pramienky vláken ľahšie a krajšie dávajú dohromady, a preto si pri práci prsty popľúvali slinami. Tvorbu slín vyvolávali prežúvaním suchého ovocia.

Výroba, máčanie, zvíjanie pradien a tkanie

Kým sa priadza z kolovratu dostala na krosná, bolo ju treba niekoľkokrát prevíjať pomocou nástrojov na to zhotovených. Upradené nite sa z cievok premotávali do pradien na motovidle. Motovidlo je náradie na zmotávanie a meranie nití. Palicové motovidlo, nazývané moták, tvorila drevená tyč, dlhá 1 až 2 m, ktorá mala dve priečky umiestnené krížom na seba. Pri motaní sa motovidlo držalo v jednej ruke a druhou sa naň namotala niť. Stojanové motovidlo bolo zložené z dvoch latiek s kolmými priečkami na koncoch, ktoré tvorili kríž. Takto vyrobené a zviazané pradená sa zvárali vo veľkých kadiach v roztoku z dreveného popola zalievaného horúcou vodou, aby boli pradená belšie a po tkaní z nich vzišlo pekné svetlé domáce plátno. Takto vybielené sa spoločne pláchali na potoku v tečúcej vode, potom sa pradená vysušili, a aby sa nite naspäť usporiadali, museli vždy dve ženy proti sebe stojace pradená vytriasť. Povytriasané pradená bolo treba nechať presušiť a suché potom napínali na zvíjačku. Zo zvíjačky sa namotávali do klbiek. Zo všetkých pradien sa klbká nerobili, len asi z jednej polovice. Z ostatných pradien sa navíjala priadza na cievky tzv. cievnikom, boli to nite potrebné na útok krosien. Cievky si ženy dokázali zhotoviť aj samy z tenších bazových prútov, z ktorých vytlačili mäkkú časť - lyko. Tak sa pripravovali nite na útok. Navinuté klbká určené na osnovu zviazali ženy do noše a zaniesli snovákovi, ktorý ich na snovadle pripravil k upevneniu na zadný návoj krosien. Snováci boli v každej obci vážení ľudia. Snovaním sa nite dostávali do istého poriadku a zároveň sa určilo množstvo budúceho plátna. Snovanie bola vysoko zodpovedná a kvalifikovaná práca.

V Moravskom Lieskovom prešlo samotné snovanie pradien až do porekadla: „Nikde na svete nie je pravdy, len v plátne, tam musí byť všetko rovno“.

Keď už bola priadza na zadnom návoji, cez očká niteľníc si ženy už samy pomocou noža priadzu ponavliekali, taktiež cez brdo k prednému návoju. Brdo je nástroj na prirážanie útku v osnove pri tkaní. Bolo zložené z 2 vodorovných prútov, medzi ktorými boli dratvou (smolená súkaná priadza) zachytené konce trstených, drevených a od konca 19. storočia aj železných priečok – zubov, zubcov. Na okrajoch brda boli ploché doštičky – kobylky. Hustota a šírka brda závisela od druhu tkaniny, na tkanie ktorej malo slúžiť. Riedke drevené valaské brdá slúžili na tkanie súkna. Takto boli krosná pripravené na tkanie.

Už samotný názov krosná naznačuje, že ide o kríženie dvoch sústav nití – osnovy a útku. Archeologické nálezy hlinených závaží na napínanie osnovných nití upevnených vertikálne na palici položenej medzi dvoma stojkami dokazujú, že na Slovensku používali vertikálne krosná už v neolite. Z jednoduchej plátenkovej väzby sa neskôr rozvinulo tkanie činovate alebo plátno ,,činuvaté“, ktoré bolo tkané väzbou keprovou. Samotné slovo činovať – čin značí to, že je výsledkom náročnej práce.

Takto teda naše prastaré mamy trávili dlhé jesenné a zimné večery fyzicky namáhavým tkaním za krosnami, aby natkali požadované množstvo plátna, zhotoviac z neho krojové súčiastky alebo textílie, ktoré do tej-ktorej domácnosti boli potrebné.