Pivovar Topvar – bývalý symbol pivovarníctva v regióne

V priebehu záveru 40. a najmä v 50. rokoch spotreba piva v rámci republiky stúpala, a zvyšujúca sa spotreba si žiadala budovanie nových pivovarov. Vzhľadom k faktu, že na strednom Ponitrí sa veľmi darilo jačmeňu i chmeľu, a boli tu aj vhodné zdroje dobrej, kvalitnej vody, stali sa Topoľčany miestom, kde mala byť vybudovaná nová sladovňa, neskôr doplnená o pivovar. Úlohu snáď zohral aj fakt, že región mal dlhú pivovarnícku tradíciu, a bol tu dostatok pracovných síl.

Výstavba sladovne – 1. etapa výstavby plánovaného pivovarsko-sladárskeho kombinátu – začala dňa 17. 8. 1958. Položenie základného kameňa bolo slávnostnou udalosťou. Zúčastnili sa rôzni politickí ale aj hospodárski zástupcovia, spolu s členmi podnikov, ktoré boli hlavnými dodávateľmi stavby. Cieľom výstavby bolo vybudovanie sladovne s kapacitou 16 800 ton sladu ročne.

Skúšobný príjem jačmeňa sa konal 15. 8. 1960. Prvé vrece jačmeňa do príjmového koša vysypal vtedajší riaditeľ závodu Jozef Osúch. Prvý slad plzeňského typu v množstve 8,8 tony bol vyrobený 12. decembra 1960.

Dňa 23. 10. 1961 vtedajší minister potravinárskeho priemyslu, Jozef Krosnář, odovzdal pracujúcim závod do trvalej prevádzky, a ukončil tým skúšobnú dobu. Takmer okamžite sa začal slad aj exportovať – prvý export sladovňa uskutočnila už začiatkom roku 1961, ešte teda v skúšobnej lehote, a šlo o export do Sovietskeho zväzu.

Výstavba pivovaru

Druhou etapou výstavby areálu kombinátu bola výstavba samotného pivovaru, za účelom zaistiť zásobovanie obyvateľstva pivom. Výstavba začala 9. januára 1961. Plánovaná kapacita pivovaru bola 345 000 hl ročne.

Pri výstavbe nemožno opomenúť meno pána Michala Pramuka (20. 11. 1923 - 01.11.2004). V rozmedzí rokov 1955 – 1975 sa pod jeho vedením podarilo vybudovať pivovary v Hurbanove, Trnave, Topoľčanoch, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote či Veľkom Šariši, a je autorom aj viacerých sladovní. Michal Pramuk bol aj odborníkom na otázky zahraničného obchodu (s pivom a sladom), a po roku 1991 nastúpil ako riaditeľ Slovenského združenia výrobcov piva a sladu. Slovenské pivovarníctvo mu vďačí za mnohé.

Pivovar mohol pivo distribuovať buď v 0,5l fľaškách alebo v špeciálnych hliníkových sudoch. Dôležitá bola aj vlastná úpravovňa vody. Nakoniec, práve voda hrala pri varení dôležitú úlohu. Sprvoti ju pivovar získaval zo studní vybudovaných buď v okolí pivovaru alebo priamo v jeho areáli. Ako zdroj sa uplatnila aj voda z rieky Bebrava, ktorá bola do pivovaru privádzaná a tu transformovaná na pitnú, a neskôr (od 80. rokov) bola ako pivovarská nádrž používaná VN Nemečky. Úpravovňu vody dodala ČKD Praha.

Prvá várka piva sa v pivovare navarila 23. marca 1964, a po „odladení“ sa pivo predstavilo 29. apríla 1964 verejnosti. Prvé autá s pivom boli slávnostne vyzdobené, a predstavené v rámci osláv 1. mája.

Čoskoro sa ale ukázalo, že stanovená kapacita pivovaru nestačí, a bolo ju potrebné rozšíriť. Bola stanovená kapacita výroby, 500 000 hl ročne. Túto kapacitu mal závod dosiahnuť v roku 1970, etapa však skončila už v roku 1966. K ďalšej modernizácii pivovaru sa pristúpilo v roku 1973. V rámci rekonštrukcie sa postavila nová hala pre stáčanie sudového piva pri budove kvasiarne. Stále však bolo čo zlepšovať napríklad v skladových priestoroch, ktoré boli málo priestranné. Tiež sa inštalovala nová linka na stáčanie do fliaš, ktorá mala obdobný výkon ako linka v Budvare, pivovare Stein či v pivovare Banská Bystrica.

Treťou etapou výstavby bolo, okrem už spomenutého vynúteného navýšenia kapacity pivovaru, aj výstavba špecializovaného učilišťa, ktoré vychovávalo mládež – budúcich pracovníkov pivovarníckeho priemyslu.

Za prvé desaťročie fungovania pivovaru a sladovne pivovar navaril viac než 3 200 000 hl piva, a vyrobilo sa viac než 160 000 ton sladu s tým, že približne 2/3 z uvedeného množstva boli určené na export. Celkovo podnik vyvážal slad do vyše 40 štátov. V roku 1984 bola do podniku začlenená aj prevádzka sódovkárne, čo prispelo k rozšírenia sortimentu podniku.

Napriek tomu, že pivovar v Topoľčanoch patril svojho času k prosperujúcim závodom zamestnávajúcim stovky pracovníkov, nevyhýbali sa mu problémy. Napríklad v januári 1977 vydal Ing. Márius Hudec, vtedajší riaditeľ závodu, nariadenie s cieľom eliminovať problémy v činnosti strážnej služby pivovaru. V tejto veci riaditeľ podniku dôrazne upozornil všetkých majstrov a vedúcich stredísk na ochranu majetku v socialistickom vlastníctve. V prípade námatkovej kontroly, ktorá by u pracovníka našla kradnutý materiál, mal byť – okrem daného previnilca – hnaný k zodpovednosti aj jeho majster a vedúci strediska.

Závod sa musel vysporiadať aj s problémami vo výrobe. V závere 80. rokov podnik vypustil z technologického procesu 2 operácie, čo malo negatívny dopad na akosť piva a na jeho penivosť, chuť, prirodzený obsah CO2 a trvanlivosť.

Riešili sa aj problémy s kvasnými teplotami. Chladiace kompresory boli v činnosti cca 15 rokov, neposkytovali žiadaný výkon. Navyše, v prevádzke boli len dva zo šiestich. Závod situáciu riešil u ČKD už v roku 1975. Lenže zákazka nemala priznanú dôležitosť, a tak ju ČKD Praha neakceptovala. Generálkou mala prejsť aj varňa, ktorá bola v prevádzke nepretržite od roku 1964. V zlom stave boli aj linky. Tie mal závod tri, z toho 2 z NDR o výkone 10 000 fliaš/hodina. Boli stále v dvojzmennej prevádzke, a neboli k nim už ani náhradné diely. Ešte horšie na tom bola tretia linka z dielov zo „západných“ štátov. Tu nebolo diely ani za čo kúpiť.

Od svojho vzniku až do konca roka 1988 bol podnik organizačne začlenený do národného podniku Slovenské sladovne Trnava. S účinnosťou od 1. 1. 1989 došlo ku vzniku nového, štátneho podniku Pivovary a sladovne Bratislava, do ktorého bol začlenený aj topoľčiansky pivovar. S účinnosťou od 31. 3. 1990 došlo k jeho zrušeniu, a pivovar fungoval ďalej ako štátny podnik Topvar Topoľčany a neskôr ako akciová spoločnosť, pričom časť akcií vlastnil manažment podniku, časť mesto Topoľčany a časť zamestnanci pivovaru. Vznik štátneho podniku priniesol pozitívne zmeny. Tiež sa ale zvýšili nároky na úroveň riadenia, a najmä na zodpovednosť pracovníkov za dosahované výsledky. Nutná bola modernizácia zariadenia, a tak bola v podniku zavádzaná najmodernejšia dostupná technológia. Z pivovaru sa po roku 1989 pomerne rýchlo stal podnik svetového štandardu. V čase najväčšej slávy pivovar vyrábal asi 1 milión fliaš piva týždenne, a exportoval do 18 štátov sveta. Pivovar bol tretím najväčším v Slovenskej republike.

V roku 1998 získal pivovar Topvar cenu Slovenskej republiky za kvalitu. Pivovar tiež ako prvý na Slovensku získal medzinárodný certifikát systému kvality riadenia ISO 2000 a ISO 9002. Kvalita piva bola ocenená aj ziskom 11 zlatých medailí Slovak Gold (najviac na Slovensku) a 8 medailí na výstave Agrokomplex v Nitre. Zlatú medailu si Topvar priniesol aj z výstavy Grüne Woche v Berlíne, a v roku 2000 v Moskve bolo topoľčianske pivo ocenené ako najlepšie licenčné pivo (Topvar sa varil aj v zahraničí). Topvar bol aj oficiálnym reprezentačným pivom Slovenska na zimnej olympiáde v japonskom Nagane roku 1998 a na výstave Expo 1998 v Lisabone, Planera bira 2000 v Rimini (Taliansko) aj Expo 2000. Topvar tiež dodával pivo pre náš olympijský dom v Sydney, tiež roku 2000.

Od 1. januára 2003 sa začala situácia zhoršovať. Od tohto dňa začala platiť novelizácia spotrebných daní. V novom, od roku 2003 platnom systéme sa daňové zaťaženie úmerne zvyšovalo podľa výšky obsahu extraktu v pive. Na 1° Plato a 1 hl bola stanovená sadzba 30 Sk (cca 1 euro). Pri 10-percentnom pive to znamená zvýšenie dane z 230 Sk/hl na 300 Sk/hl. To sa odrazilo na zvýšení ceny piva. Plus sa aj zvýšila cena vstupov. V Topvare to znamenalo medziročný prepad výroby o 15%. Navyše pivovar modernizoval, a musel splácať úvery.

Už predtým sa pokúšalo pivovar kúpiť viacero klientov z Juhoafrickej republiky, z Belgicka, z Holandska, Rakúska. Spočiatku sa ponuky odmietali, ale po prepade výroby sa ponuky na kúpu pivovaru začali zvažovať, i keď nie všetci akcionári s predajom súhlasili.

Zvlášť lákavá bola ponuka juhoafrického SABMilleru. Jozef Nemec, šéf marketingu ktorý bol ostro proti predaju pivovaru, bol prehlasovaný a vypadol z predstavenstva. Manažment už predtým skupoval od zamestnancov ich akcie s tým, že pôvodne sa akcia predávala po 700 korún. Neskôr sa cena výkupu za akcie dvíhala – 10, 20, 50 000 korún za akciu. SABMiller však kupoval od Topvaru akcie za výrazne vyššie čiastky. Cieľom manažmentu bolo získať dostatočný počet akcií, aby mohli SABMilleru zabezpečiť rozhodujúcu pozíciu v podniku. V prvej etape mal SABMiller kúpiť taký balík, aby jeho podiel v podniku bol v rozmedzí 33 – 49%. S odstupom cca pol roka sa mali predať ďalšie akcie, aby bol podiel cca 67%.

V marci 2006 bol obchod uzavretý. Pivovaru sa vymenil manažment. Zarazil sa zahraničný obchod, zrušili sa zmluvy či výstavy. Vrátane výstavy „Grüne Woche“ v Berlíne, kam zástupcovia Topvaru jazdili. Posledný krát, v roku 2007, aj napriek zákazu Jozef Nemec, Marián Meluš, Marta Vančová a Dezider Guliš za vlastné peniaze nakúpili pivo a na výstavu šli (tajne) znovu. Tmavá Marína bola označená za najlepšie pivo výstavy. Naoko sa to môže zdať ako úspech, pre p. Nemca a p. Vančovú to však znamenalo koniec v pivovare.

V januári 2007 vznikla skupina Pivovary Topvar, zložená z pivovarov Topvar a Šariš. Došlo k redizajnu etikiet a propagačného materiálu, už sa nepoužívalo logo s topoľčianskym erbom, ale s ozdobným písmenom „t“. Na jeseň roku 2009, po stále nepriaznivej hladine odbytu produktov vedenie podniku oznámilo, že od februára 2010 presúva výrobu piva do Šariša. Tým varenia piva v topoľčianskom pivovare skončilo. Objekty v Topoľčanoch slúžili ako administratívne a distribučné centrum pre značky koncernu. Varňa pivovaru sa zbúrala už na jeseň 2017. V súčasnosti už neexistuje ani značka Topvar.

Ako ste si určite všimli, na jar tohto roka sa začalo aj s búraním ďalších budov v komplexe bývalého pivovaru. Tento krok vyvolal u mnohých, hlavne miestnych, obyvateľov oprávnené rozhorčenie. Témy sa chytili aj viaceré slovenské médiá, začali sa objavovať články, správy, reportáže. I keď sa pivo v Topoľčanoch už 16 rokov nevarí, ako sa vraví – lepšie neskoro, ako nikdy. Proces demolácie je v plnom prúde, a budovy sa postupne menia na hromadu sutín. Nech už ale na mieste bývalého pivovaru bude stáť čokoľvek, verím, že sa na kedysi slávny topoľčiansky pivovar nezabudne.