Ak sa na to pozrieme časovo, tak je možné predpokladať prvý výskyt šablí v našom priestore približne v období sťahovania národov, spolu s príchodom kmeňov z východu. Tie zas mohli inšpirovať napr. v Číne. Existujú názory spájajúce prvé šable v Európe ešte s Hunmi, tzn. v záverečných etapách existencie Rímskej ríše – pokiaľ mi je ale známe, Huni používali meče ktoré sa na neskoršie šable skutočne podobali, ale boli nielen jednosečné ale aj dvojsečné, a neboli zakrivené. Ak sa nejaké zakrivené našli, tak šlo skôr o výnimku. Naproti tomu ďalší nájazdníci z východu, Avari, už skutočnými šabľami disponovali. Išlo o šable tzv. turko-mongolského typu. Šable tohto typu boli používané nielen Avarmi ale aj príslušníkmi iných kmeňov či národností približne v rozmedzí 8. – 14. storočia. Pokiaľ ide o výskyt týchto šablí v Európe, tak jeden z najstarších nálezov pochádza z avarského hrobu v Rumunsku z polovice 7. storočia. Treba ale povedať, že šable tohto typu sa našli aj na území Slovenska – napríklad v hrobe 820 na pohrebisku v Želovciach. Tieto šable mali približne 75 – 100cm dlhé čepele, mierne zakrivené jednosečné čepele a ostrý hrot vhodný na bodanie. Včasné šable, napr. už zmienené avarské, mali ešte rovné rukoväte, a mohli byť ako jednoduché, tak aj pôsobivo zdobené. Pozostatky týchto avarských šablí je možné nájsť aj v zbierkach slovenských múzeí. 

Už známejšie sú šable, ktoré k nám prišli so starými Maďarmi v poslednej fáze existencie Veľkej Moravy. Tieto šable boli veľmi podobné starším, Avarským, ale s tým rozdielom, že staromaďarské šable mali akoby „zalomené“ rukoväte. Je možné predpokladať, že išlo o ergonomické riešenie – ak chcel bojovník mieriť šabľou pred seba, hrotom k protivníkovi, vďaka zahnutej rukoväti tak netrpelo zápästie. Plus to malo aj údajný vplyv na výkon zbrane pri sekaní.

Je veľkou zaujímavosťou, že asi najznámejšia a najzachovalejšia šabľa tohto typu nepochádza z hrobu, a dokonca nepochádza ani z prostredia strednej Európy. Ide o tzv. šabľu Karola Veľkého, ktorá bola podľa tradície kedysi dávno vyzdvihnutá z jeho hrobky. Táto šabľa však nemohla Karolovi Veľkému patriť, pretože zmienený panovník zomrel dávno pred príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Ide pritom o skvostný exemplár staromaďarskej šable s bohatým zdobením. Existuje hypotéza podľa ktorej bola táto šabľa vytvorená maďarskými remeselníkmi v Kyjeve či na Kyjevskej Rusi – štýl čepele, rukoväte a dekorácií je staromaďarský, ale na šabli je aj výzdoba tvorená rôznymi pletencami, ktorá býva prisudzovaná práve východným (či severným) územiam. Šabľa bola Frankom darovaná ako dar Kijevského princa alebo princeznej, aspoň podľa internetového zdroja. Datovaná by mala byť približne do 1. polovice 10. storočia.

V období stredoveku bola, čo sa týka chladných zbraní, u nás dominantné klasické meče. Šable boli populárne skôr na územiach východne u nás. Šable však u nás celkom určite neboli neznáme – s kmeňmi, kmeňovými zväzmi či národnosťami na východe sme boli v kontakte (napr. Kumáni), s inými sme mali aj ozbrojené zrážky (napr. „Tatári“, resp. Mongoli). V rukách týchto bojovníkov sú šable zobrazené aj v manuskriptoch či freskách. Zlatý vek šablí v našich končinách začal v priebehu 16. storočia, kedy v dôsledku rozvoja palných zbraní začalo strácať na význame dovtedy používané, plné plátové brnenie a zbroj sa začala „odľahčovať“. Tiež zanikala ťažká rytierska jazda ako hlavná úderná sila v boji. Dovolím si vysloviť domnienku, že odľahčovanie zbroje, väčší dôraz na ľahkých a obratných jazdcov a najmä dlhodobý kontakt s Osmanskou ríšou, kde boli rôzne druhy šablí populárnymi zbraňami, stáli za rozšírením šablí aj v našom geografickom priestore. Spočiatku bolo šírenie pomerne pomalé, ale postupne sa šabľa stala zbraňou nielen vojenskou, ale aj akýmsi „doplnkom“ uhorských šľachticov. Veľmi populárnou sa stala šabľa aj v Poľsku, kde má tradíciu dodnes.

Pokiaľ ide o západné krajiny, tak tu sa šabľa začala šíriť približne v čase 30 ročnej vojny, 1618 – 1648. Spopularizovali ju tu husári, špeciálny typ ľahkých jazdcov, pôvodom z Uhorska 15. – 16. storočia. Išlo o jazdcov používaných na rýchle prepady, prieskumné úlohy, nepravidelné vedenie vojny atp. Pre svoju efektivitu a úspechy si ich prenajímali aj panovníci z rodu Habsburgovcov, a nasádzali ich na rôznych bojiskách (hlavne v protitureckej úlohe). Neodmysliteľnou súčasťou husárskej výzbroje bola práve šabľa, i keď využívali aj iné zbrane (karabíny, pištole atp). Od 18. storočia sa husári, vrátane ich výzbroje a charakteristického odevu, stali predlohou pre jednotky jazdy viacerých krajín v Európe aj mimo nej (Rusko, Francúzsko, Prusko, Veľká Británia, USA...). V súčasnosti sú populárni najmä „okrídlení husári“ Poľska, ktorí boli v svojej najčastejšie zobrazovanej podobe s charakteristickým pancierom, prilbou, výzbrojou, „krídlami“ na sedle alebo pancieri a kožušinou nejakej šelmy prehodenou cez rameno pôsobili od 16. do približne polovice 18. storočia. V Poľsku tvorili husári, na rozdiel od pôvodných jednotiek v Uhorsku, elitnú ťažkú jazdu. Známi sú hlavne svojou úlohou počas bitky pri Viedni v roku 1683.

Tak ako aj husári, aj šable si udržali svoju popularitu naprieč 19. storočím. Objavovali sa stále ďalšie a ďalšie typy, často špecializované. V tom čase sa už šable používali, okrem jazdy, aj v pravidelnej výzbroji pechotných či námorných jednotiek – napr. francúzski granátnici používali šable ako štandardnú pobočnú zbraň už cca v polovici 18. storočia. Postupne sa objavili aj štandardizované vojenské šable, ktoré nahrádzali šable zo súkromného vlastníctva. Šable či iné zbrane zostávali aj súčasťou odevu šľachtica, ale prenikli aj do slávnostných uniforiem úradníkov, železničiarov či členov kráľovských dvorov, v službe ich nosili aj príslušníci rôznych, dnes by sme povedali, policajných či poriadkových zborov. Aj keď ich úloha ako hlavnej zbrane priamo v boji upadala, v úlohe zbrane záložnej sa, pre prípad boja zblízka, mohla používať stále. Až 20. storočie prinieslo v našom priestore definitívny odsun šable viac do úlohy zbrane ceremoniálnej, symbolickej, prípadne do úlohy športového náčinia. Aj dnes sa teda môžeme s touto viac ako 1000 rokov používanou zbraňou v rôznych formách stretnúť.